Menu Zavrieť

Tatranská Haute Route za jeden deň

Vraví sa, že treba chodiť nevyšliapanými chodníčkami. Áno, súhlasím. Často a rád po nich chodím… Preto sa tlačí na jazyk otázka, čo k tejto Tatranskej klasike napísať, uviesť. Možno len pár fotiek a zopár info. Napriek tomu skúsim zopár pocitov, postrehov, na záver aj nejaké praktické info.

Plán bol iný, smeroval viac severnejšie (do Javorovej doliny), mapy, sprievodcovia a knihy boli niekoľko týždňov po byte kade tade rozložené, študovanie internetu, FB, množstvo stiahnutých fotiek a pod. A to všetko padlo. Podmienky na pôvodný plán sa mi nezdali, reálnych informácií bolo málo. A do toho padol spontánny nápad, poďme prechod cez Vysoké Tatry na lyžiach, od západu na východ.

Proste klasika: Popradské pleso, zastávka TEŽ – Popradské pleso, hotel – Východná Železná brána – Gerlachovské spády – Prielom – Zbojníčka – Priečne sedlo – Terynka – Baranie sedlo – Brnčalka – Biela voda.

A za jeden deň!

Aj tak sme to každý z nás troch chceli niekedy ísť, akurát sme si všetci mysleli, že sa na to aspoň trochu fyzicky pripravíme. Nie, že by som v zime nič nerobil (taktiež chalani), ale predsa len táto zima bola aspoň u mňa viac o lezení, ako o skialpe a lyžovaní. Plus 4 týždne choroby-nechoroby vo februári na fyzickej pohode nepridali, keď už som sa dostával ako tak do kondičky… Prehľad o podmienkach som ako tak mal, predpoveď počasia bola dobrá, trochu strašila vysoká teplota. Zase na rovinu – kedy sú ideálne podmienky? Párkrát za rok 🙂

Takže Haute Route, prechod vo V. Tatrách cez sedlá a chaty, rôzne smery, rôzne kombinácie a variácie. My sme si zvolili klasiku, od západu na východ, s tým, že to prejdeme na lyžiach za jeden deň. A keď nie, tak zlyžujeme dole.

Lezecký víkend na Hrádku dva dni pred prechodom dal zabrať, horšie bolo, že dve noci pred prechodom som dobre nespal. Nevadí, vyspím sa noc pred prechodom. Nasleduje naháňací deň, od rána práca, povinnosti, telefonáty, vyzdvihnutie pozvánok na svadbu, presun do VT, pobaliť sa, dohodnúť stratégiu a taktiku, spraviť poznámky, premyslieť časový harmonogram, rýchlo pre istotu pripraviť gps/gpx, vymyslieť si rozumný stravovací a pitný režim… A ísť skoro spať. Aj som zaspal, ale…

A ďalšia noc, ktorú som sa nevyspal. Nevadí, že o 2.13 ma zobudil krásny sen o jednej milej a krásnej plavovláske (na čo ste si pomysleli? Proste trochu spomienok, trochu predstáv a mojej bohatej fantázie, sem tam abstrakcia…).

Horšie je, že som mohol ešte dve hodiny spať. Čo už. Sen ma aspoň nabudil, síce som na neho cez deň zabudol, ale pri poslednom výšlape do Baranieho sedla, počas jedinej minikrízy, mi pomohol aspoň prísť na iné myšlienky. Nuž, čo už, nejaké skúsenosti mám, skoncentrujem sa aj nevyspatý a nejako na tú Brnčalku prídem 🙂

O 5.00 s Paťom štartujeme auto, o chvíľu k nám prisadne náš škótsky kamoš Chris (áno, je zo Škótska, žije na SK a veľa lezie, aj čo to odlyžuje). O chvíľu sa lúčime na Popradskom plese (TEŽ) na parkovisku s autom a mastíme hore. Výšlap k hotelu je v znamení „small talks“ a nastavení tempa.

Zo srandy hovorím, toto je pre mňa najťažšia časť dňa – pomaly sa prebúdzať a do toho o šiestej ráno debatovať s Chrisom v jeho škótskej angličtine s mojou „sedliackou“ angličtinou.

Ale keď sa chce, všetko sa dá 🙂

Pri hoteli jediný zádrhel dňa – Patrikov pád a narazené zápästie. Pád ako inak – na asfalte, veď kto by padol počas lyžiarskej túry na snehu alebo na ľade. Nevadí, pokračujeme. V podstate toto bola jedna z mála komplikácii za celý deň.

Ako stúpame Zlomiskami smerujúc do Východnej Železnej brány, rozmýšľam v akom stave budú Gerlachovské spády. Nikdy som tam nebol (jediná časť prechodu, ktorú som nemal prejdenú) a aj sme mali informácie o nie moc dobrých podmienkach. Trošku nervozity zrána nezaskočí, o chvíľu je preč, lebo do sedla treba zabrať. V sedle sme presne o 8.30, podľa harmonogramu, ako hodinky. (PS: o chvíľu krásne vidíme Zadný Gerlach a líniu Komarnických v ideálnych podmienkach na parádnu skialpovú túru). Na druhej strane trochu slnka a hlavne stopy, ktoré nás pekne prevedú cez úzke zúženie a máme Gerlachovské spády za sebou. Stres opadol, krátka pauza a ide sa smer Prielom.

Sever má svoje čaro. Aj v lete, aj v zime. Nechodia tam ľudia, je tam ticho, iný svet, ešte k tomu je utorok. Trochu sentimentu, cítiš sa sám, ani signál tam nie je bohvieký, vidíš Kačací múr, míňaš Litvorové a Zamrznuté pleso a už sa pred tebou týči Poľský hrebeň a vidíš úzky chodník do Prielomu. Ani neviem ako a sme na Zbojníčke.

Priebežne informujem Haike, našu spojku v doline, o situácii – odpisuje, že máme spomaliť, lebo má nejaké mítingy, že aby stihla pre nás prísť 🙂

Trochu humoru na morálku nikdy nezaškodí 🙂

Na Zbojníčke fakt, že polievka bez chuti, čo už, ale Vinea je všade rovnaká. A ide sa do Priečneho sedla, Veľkou studenou dolinou na slniečku, ktoré nekompromisne berie sily. Ako aj pohľad do Malého Závratu. Ešteže tam nesmerujeme. Vyzerá po víkende hrozne. Je to smutný pohľad (aj neskôr napr. na Baranie sedlo a iné „klasiky“.) Ako keby tam bol vlek. Hmm, daň za popularitu a módnu vlnu „šliapania“. Čo už, hory a príroda patria všetkým. Je to vývoj, ktorý nezastavíš. Som rád, že mám tú možnosť ísť do hôr aj cez týždeň a naopak, cez víkend si nadrobiť povinnosti v práci.

Priečne sedlo. Čas dobrý. Deadline bol: ak nebudeme vedieť odísť z Terynky o 15.00, ideme dole do Smokovca. Priečne sedlo je smerom do Malej studenej doliny zvrchu tvrdé, Chris skúša lyžovať, nemá to význam. Takže cepín do ruky a kúsok na pešo a až potom do lyží. Sem tam nejaká vypnutá lyža a asi zmrznuté viazanie, ale nič vážne. Vyzerá, že sme rýchli, ale…

Vždy tam musí byť nejaké „ale“ – proste v Dolinke pod Sedielkom sa nelogicky vydáme po turistickej značke, zbytočne lepíme pásy a šlapeme do kopca. Omyl. Takže naspäť. Strata asi 30 minút. Ale bez toho by to bolo až príliš dokonalé. Ale už viem, že na tú Brnčalku prídeme.

Na Terynke soľ a nealko pivo. Hmmm, aká dobrota 🙂

Zase relácia s Haike, nech drží palce, že už len 400 metrov do kopca a sme v Baraňom sedle. 400 výškových metrov. Baranie sedlo na dohľad. Blízko a tak ďaleko. Nekonečné cikcaky a slnko pripeká a ždíma a ždíma.

Cca 250 metrov pod sedlom kríza. 100 krokov a pauza, dlhá pauza. A zase. A tak stále do okola. Hlava prázdna, ale nohy idú. Srdce tlčie ako divé, dýchanie dýchavičné…

Ale vrátil sa sen o tej milej a peknej plavovláske (alebo plavoláske?).
Trochu úsmevu na perách a ide to.

A áno, aj trochu minerálky. Lyže idú na chrbát, dlhšia pauza pomohla a hurá – Baranie sedlo. Vrch tvrdý ako betón, zase cepín do ruky, kúsok zídeme a už len euforický zjazd Veľkou Zmrzlou dolinou ku Fľaške a na Brnčalku. Podozrivo si ho užívam, sem tam pustím aj dynamickú jazdu, aj nejaký skočený oblúk sa našiel. Ani neviem ako sa to s tými unavenými nohami podarilo.

Alebo to možno bola len ilúzia a išiel som ako ma lyže viezli a viedli 🙂

17.00 Brnčalkaaaa. Ťukes s chalanmi, prázdna chata, kofola a môj jediný pád za celý deň – v jedálni a ešte k tomu na Patrikove narazené zápästie 🙂 Zopár krátkych správ do doliny, Haike už vyzvedá aké boli podmienky a ochotne nás o chvíľu vyškerená čaká s autom na Bielej vode. Ďakujeme 🙂

A to bolo celé 🙂 Poučenie? Tak ako pri lezení, je to o hlave a o nastavení. Isto viac ako o fyzickej pripravenosti.

Dlho tvrdím, nemôžeš sa nikdy vzdať. Ak sa raz vzdáš, hlava zistí, že je tu aj táto možnosť a na budúce si túto možnosť rada vyberie!

Či to bol nejaký výkon, to nech posúdia iní. Pre nás to výkon bol. A zážitok. Viem, že to dal chalanisko pred pár rokmi, tam aj späť tuším za 11 hodín. Na Brnči sme stretli chalanov, čo dali v ten deň 4.000 výškových metrov do kopca. Chris by to dal možno aj o 2 hodiny rýchlejšie, z úcty k starším na nás vždy v sedlách čakal. Viem si tento prechod predstaviť aj bez prestávok na chatách, príp. iba so Zbojníčkou. Náročné to musí byť za hmly, v zime, vo vetre… Nuž, boli sme v daný deň na správnom mieste… Možno sa už prejavujú skúsenosti a viem kedy kam ísť (PS: nezakríknuť!). Pekný deň, skvelá túra. Choďte, napíšte, teším sa na vaše postrehy 🙂

Udialo sa v utorok 22.3.2022 vo Vysokých Tatrách v zložení: Chris W. M. & Patrik B. & Igi M. Ďakujem chalanom za spoločnosť a Haike&Peťovi T. za podporu „zdola“ 🙂

Na záver zopár čísiel a informácií.

  • 5.38 Štart na Popradské pleso, zastávka TEŽ;
  • 8.30 Východná Železná brána;
  • 11.00 Prielom;
  • 11.25 – 12.00 Zbojnícka chata;
  • 13.40 Priečne sedlo;
  • 14.30 – 15.00 Téryho chata;
  • 16.10 – 16.15 Baranie sedlo;
  • 17.00 Chata pri Zelenom Plese;
  • 18.00 Biela voda;
  • cca 2.471 výškových metrov do kopca (Garmin Fénix 6 pro);
  • gpx viem na požiadanie poslať, ale bez problémov si ho vie človek dohľadať hocikde na internete, alebo si pripraviť doma (štandardne v horách využívam najmä Locus, príp. mapy.cz);
  • mal som so sebou aj náhradné pásy, nebolo treba, vždy na chatách na slnku pásy vyschli, lekárničku ani „americkú pásku“ sme nepoužili 🙂 – prežili sme to bez otlakov, kŕčov a bolestí…;
  • pitie: 0,75 L termoska s čajom a jonťákom, na chatách plus 0,5 L minerálka, 0,5 L nealko pivo, 0,5 L Vinea;
  • jedlo: ľahké raňajky, cez deň zdravé aj nezdravé tyčinky, banán, najväčšia pochúťka boli minižemličky so slaninou a syrom;
  • mačky zostali v batohu, pri výšlape do „prvých dvoch“ sediel sme použili „haršajzne“, na zostupy čakan;
  • oblečenie: doobeda hore dve vrstvy, poobede už len tričko s dlhým rukávom, na zjazdy som si obliekol tenkú primaloftku – goratexová bunda zostala v batohu, ako aj hrubé rukavice a primaloftové kraťasy. Cez deň som skoro stále šlapal v tenkých rukaviciach a čelenke/šiltovke (na zjazdy tenká merino čapica pod prilbu) – ráno a v tieni bolo pod nulou, cez deň a na slnku bolo plus 6 až 8 stupňov, bezvetrie, jasno 🙂

Text: Igi M., 24.3.2022, igi@coloursofclimbing.sk
Foto: Igi M., Chris

Facebook Comments Box