Menu Zavrieť

Romantický „západ slnka“ na Širokej veži

Je to už niečo vyše 3 rokov, kedy som sa naposledy naviazal v Tatrách lano. Ani neviem prečo som prestal liezť v Tatrách a následne celkovo. Asi preto, že som aj trocha „posero“ a často som pri lezení v horách zažíval strach, ktorý ma až paralyzoval. A určite má na tom zásluhu aj Jano S., ktorý mi svojimi 40-metrovými odlezmi robil celkom silné psychické šoky a argumentoval to vetami ako:

V Tatrách sa nepadá.

Alebo:

Neni proč padat, neni proč jistiť.

Tieto argumenty zvyčajne zvykne zakončiť svojim typickým piskľavým smiechom. A tak už sa úspešne 3 roky dohadujeme, kedy pôjdeme spolu zaliezť do Tatier.

A  ten deň prišiel. Ale zaprisahal som sa mu, že keď budem koktať pri štedrovečernej večeri, vymažem si ho zo všetkých kontaktov. Pôvodne sa Jano dohodol s Igim. Potom Igi s Paťom. A tak ja s Janom (VHT). Paťo potom nič. Tak Igi opäť s Janom. A keďže bol Jano už dohodnutý so mnou, dohodol ma Jano aj s Igim. A tak sme išli traja. Plány boli dva. Ďumbier alebo Teryna. Keďže momentálne bývam od Trangošky 25 minút autom, bol som rád, keď si chalani vybrali Terynu. Po 15 minútovom čakaní na chalanov v Podbrezovej začalo Janove básnenie niečo o severe Javoráku. Niečo ako Marína od Andreja Sládkoviča. Nakoniec mal konečné slovo Igor – Grósz (II-III) na Širokú vežu, východná stena.

Po príchode na chatu sa nám jeden člen personálu v značnom zelenom opojení oznámil, že síce máme rezervované ubytovanie na posteli, no dnes spíme v jedálni na zemi. Igor nezaprel svoje vysokoškolské pedagogické pudy a užil si ho plnými dúškami.

Sprievodca hovoril niečo o 2,5 hodine a tak sme ležérnym tempom vychutnali raňajky a niektorí aj 2 kávičky. Z chaty vyrážame okolo 9:00. Je síce najkratší deň v roku a na 17:00 hlásia výrazné zhoršenie počasia (výstraha 2. stupňa pred vetrom), ale rezervu máme skoro dvojnásobnú. A je jedno, či si vychutnáme západ slnka na Širokej veži alebo v Priečnom sedle.

O 10:00 už lezieme prvú dĺžku v poradí Jano, ja a Igi. Jedno lano batohu ja a druhé Igi. Zobral som si k srdcu Janove ospevovanie zimného lezenia ako perfektne sa lezie, hlavne keď sú tak fajne vymrznuté trávy. Tak sa chytím roboty a začnem všetko špicaté, čo mám na každej končatine sekať do toho metrového sypkého snehu. Boha, zase som sa dal nahovoriť. Igor ma tak podpichne, že keď budem mať pocit aby som sa naviazal na lano, nech zakričím na Jana. Kým vyslovil túto vetu, už som viazal poistný uzol za osmičkovým a Jano sa vracal z druhej dĺžky. A začalo nám to všetko nejako dlho trvať, teda hlavne mne. Igi sa ma asi na treťom štande pýta, či je to moje prvé zimné lezenie. Kto vie ako na to prišiel…

16:00 zapíname čelovky. V šere pozorujeme oblačnosť, ktorá sa začína ťahať z Veľkej zmrzlej doliny. Na vrchol ešte minimálne 3 dĺžky. Z toho 2 cez skalnatý komín. Svišťanie vetra nad nami tiež nepridáva na morálke. Sem tam sa do nás aj oprie. Jano bojuje. Za plnú dĺžku lana dá priemerne 0,3 istenia. Jano. Štand z 2 cepínov a z toho jeden seknutý len v poloľade. No to je vraj na zimné lezenia prirodzené. Aha. Sme hore. Teda skoro. Sme na hrebeni Šrokej. S rovnováhou nám pomáha slušný vietor, s viditeľnosťou hmla a sneženie. Na obe strany to prudko klesá v hmle a tme. Na vrchol je to možno 100 metrov po hrebeni v choďaku, možno miestami za I-II. Môj morál bol už dávno značne naštrbený a tak prosím Jana, či si ma naviaže na lano aj v tomto ľahkom teréne. Bez nejakej pripomienky mi podáva lano a druhý koniec viaže o seba. Igor ide prvý, za ním Jano a potom ja. Keď sme prišli na kľúčové miesto, z ktorého by sa pravdepodobne malo zostúpiť do Priečneho sedla, začali sme trocha zmätkovať. Je cca 19:00. V tej hmle a tme sme boli trochu dezorientovaní. Teda hlavne ja a Igor by sme išli opačným smerom. Asi by sme sa spamätali, keby skončili stopy v snehu, ktoré sme chceli nasledovať.

Jano ako vždy zachoval chladnú hlavu a ukázal svoje geodeticko-kartograficko-orientačné schopnosti. Igor s Janom sa už niečo nahádali a sú situácie, pri ktorých Janovi jednoducho treba dôverovať. A toto bola jedna z nich.

Priečne sedlo. V družstve začína prevládať veselšia nálada. Mám chuť im ako poďakovanie, že ma hore vytiahli, zobrať batohy a odniesť ich sám na chatu. No predsa len fúkalo, bola hmla a snežilo a zase až tak do reči mi nebolo, aby som im to povedal.

Chalani by minimálne polovicu steny išli sólo alebo súčasne. Asi by si vychutnali aj ten romantický západ slnka na Širokej. Môžem sa vyhovárať na horty mačiek, ktoré sa mi zasunuli pod špičku topánok. Na remienky mačiek, ktoré sa mi na hrebeni roztrhli. Na to, že som vyše 2,5 roka vôbec neliezol a pod. No ja som na to jednoducho nemal také gule. A možno preto bol ten zážitok taký silný a intenzívny, na ktorý budem aspoň ja ešte dlho spomínať. A viete ako chutilo to pivo na chate? 🙂

text: Jano Závodný

popisky k fotkám: Igi M.

foto a účastníci: Jano Z., Igi M., Jano S.

vylezená cesta: 21.12.2015, Široká veža, východ, Bruckner – Grósz (II-III)

_______________________________
Článok bol pôvodne uverejnený v decembri 2015 na webe HK Filozof BA. V novembri 2019 bol autorom doplnený a presunutý na web coloursofclimbing.sk

Facebook Comments