Čo ten taliansky rastafarián melie? Prečo furt trepe niečo „left fings…„
….
5.50 ráno
V polospánku rozoznávam za svojou hlavou dupot vibramiek. Zase nejakí blázni do Badilu. Odhodím megašapitó Igorovho spacáku, aby som sa mohol prehodiť na druhú stranu a zaspávam.
8.50
Vyliezam zo stanu a pristihnem Igora ako na najväčšom šutri chytá esemesky a zasnene pozerá smer Slovensko. Nebo je azúrovo modré (presne podľa Mišovej predpovedi) a na hrane Badilu sa ako mravce škriabu blázni z rána.
Hneď ruším Igora otázkou o dnešnom programe, na ktorú dostávam nejasnú odpoveď s nemastnou rečou. Na to ho odbíjam ponukou na nejaké lezenie. Trubiscana alebo Badilkante?
Ešte skôr ako dostávam odpoveď, začínam s lámaním na Badilkante.
Argumentujem blízkym nástupom a ľahkým lezením. Igor ale stále niečo mele o svalovici, zaľúbenosti, zastavených vetroch, neistom počasí a podobne.
Ešte raz čítam správu od Miša. Dnes dobre a od večera oblačnosť a v noci od druhej dážď a sneh.
Igora bombardujem zprava zľava, že musíme ísť dnes, že zajtra už bude na hovno.
Hladný po lezení. Prosím aj vyhrážam. Nič.
Pedagogicky odoláva, aj keď na chvíľu sa mi zdá, že sa mi ho darí nalomiť. Jeho definitíva je prdieť do spacáka.
10.00
Pobehujem ako zranené zviera alebo skôr nevybúrený kanec. Prichádza nápad potykať si s Badilom aspoň sólo.
Do pol tela vliezam do stanu a o stošesť hrabcujem vo vytlačených schémach. V rýchlosti mi v rukách preletí celé údolie ale schéma Badilkante nikde, ani zostup.
Hmm.Vysúkam sa zo stanu a zabáram prsty do Igorových rebier, aby som ho vytrhol z rannej letargie.
„Kde je do čerta schéma Badilkante?„
„Neviem. Nie je tam?„
„Nie do pekla. Ani zostup. Ty si to nezobral?„
„Hmm. Asi teda nie.„
No do kelu. Zapínam múdru „vreštibúdku“ a rýchlo googlim schému.Kedže je problém aj so signálom, tak dáta sú podpultový tovar. Kým stihne načítať hocijakú stránku, tak sa pripojenie prerušuje.
NO nič, idem, je..ť schému. Veď je to hrana.
10.30
Vyrážam s pár karabínami, 10 vklínencami (veď Čihula sóloval s pár skobami) a jednou dvojičkou, snáď budú zlaňáky po 25m. Po ceste pod nástup ešte stále googlim, že kde a ako sa obchádzajú veže na hrane.
Načítava sa mi nejaká rumunská stránka, ale stále mi to padá.
Zdravím Igora, ktorý mi len odvrkuje už otočený chrbtom.
Ďalej stále čumím do mobilu a míňam nástupový chodník, tak preliezam kade tade až stojim pod nástupom.
Vysoko v troch štvrtinách steny svieti červená prilba pod previslou vežou. Hmm. Toho tak dobehnúť.
10.50
Naobliekaný a prezutý odriekam posledné mantry pokory a prihováram sa k Badilu a žiadam ho o zľutovanie s mojim chorým mozgom, že som sa prišiel len poláskať, že nejdem ho dobíjať ako tí všetci pred mnou.
10.52
Štart. Prvé dĺžky sú lajbavica, tak príjemne uchlácholený ukrajujem metre až sa postupne dostávam do SV steny.
Chlácholenie narušuje vzdušný traverz v hladkej platni, kde si prvykrát naložím do treniek.
Že za štyri?
Do kelu, ak to má byť hore ťažšie, tak isto sa budem istiť.
Po dvoch veľkých dúškoch čerstvého bergelského vzduchu je to za mnou.
Po pár dĺžkach míňam zostupujúcich a všetkých pekne zdravím:
„Čau, ja som Jano.„
Nechápavo na mňa pozerajú, neviem, či kvôli tej slovenčine alebo kvoli tomu lanu na chrbte.
S odhodlaním sa súkam ďalej hranou. Začína mi znova bublať v bruchu (a to som si myslel, že raňajšia dvojnávšteva najväčších lopúchov bude stačiť na rozmrdané brucho), čo je neklamný znak nepredvídanej pauzy. S kŕčmi začína aj môj klasický orientačný chaos, keďže štandy a borháky vnímam len periférne.
Prvá obliezačka ma zafúkne príliš do SZ steny, kde sa začínam škriabať do rozbitých previsov. A hneď ako zisťujem osudový omyl, zvierač vypovedá funkciu a dáva mi 20 sekúnd na nutné podrepnutie.
Rýchlosťou pádu zliezam najťažšie a na tojlet volím flek 25metrov pod mnou, nejaký štand v západnej stene (sorry Poldo s Mauglím).
Po tejto tesnotke ešte kontrolujem počet papierových vreckoviek, keďže bublanie neustalo.
Za 5 min v sedáku a v správnom smere dobieham prvých lezcov. A sú to staré známe tváre zo včera, dvaja Taliani, jeden trocha ako rastafarián (ten výraz mám od Igora, aby bolo všetko na poriadku)
Trocha divne na mňa kukajú a dačo melú o spolezcovi. Odbíjam ich zase slovenčinou a naberám si do fľaše sneh, načo zhovorčivý Talian (rastafarián) dá ešte zo dva pokusy s angličtinou a mysliac, že mi ulahodí, ešte aj s nemčinou.
To sa už ale prepletám cez laná ďalšej talianskej dvojice, ktorí ma našťastie neatakujú nejakými hlúpymi anglickými slovíčkami a míňame sa akurát slovom „Čau“, čo ma celkom upokojuje.
Nasledujú ďalší lezci a dalšie pokusy o rozhovor, ktoré uplácam lacným úsmevom a odbíjam neustálym lezením.
Pred previslou hlavou si užívam pekné lezenie v hladkej platňi.
Dalšie jazykové okienko ma čaká za písanou kľúčovou špárou, ktorá obťažnosťou neohúrila, za to množstvom snehu áno. Za hranou Talian s prísnym pohľadom skúša na mňa školskú angličtinu, pričom vytrénovaný predchádzajúcimi konfrontáciami už skoro jednohlasne zdravím, aj odzdravujem:
„Čau“ a “Maj sa“.
Keďže som z jeho hlasnej gestikulácie pochopil iba, aby som neliezol cez lano jeho prvolezca, tak skúšam šťastie vedľa v previsnutejšej časti, kde rýchlo zisťujem, že to už je zbytočne nad moje psychické sily a a teda po 20m ťahám naspäť na hranu. Potom už len povinná jazda po hrane a po pár dĺžkach už futaším po položenej časti, v ktorej de facto už utekám a ľudí na hrebeni míňam v miernom pokluse. Pekelne zadýchaný a inak trocha vyplašený atakujem neestetický monument na vrchole. Kukám na hodinky a je presne 13.30.
Hmm. 2 hodiny 40 minút.
To nie je až také zle bez sprievodcu, to by som mohol stihnúť za svetla aj dole. Posielam ešte povinnú vrcholovku Igorovi (to netuším, že neprijíma MMSky) a domov. Kuknem na bivakovaciu búdu a ťahám dole.
Resumé: Pitz Badile, Nordkante 3 – 4b (4b obl.), cesta je pekná, cca 25dĺžok
PS: Neprešlo jazykovou a štylistickou úpravou. Autor článku taktiež nebol podrobený psychologickému posudku a teda nie je jasné, či ide o skutočný príbeh.
Text: Jano Sobota (mierne korekcie a poznámky Igi M.)
________________________________________
Pár slov a informácií o našom výlete do švajčiarskeho Bergellu.
Návšteva Bergellu a lezenie na Pitz Badile bol dávny Janov sen. V roku 2013, už pobalení smer Švajčiarsko, sme kvôli nepriazni počasia nakoniec skončili vo francúzskom Verdone. Úžasný výlet, čarovné Provensálsko a najväčší a jediný problém bol, či piť večer pivo alebo lokálne víno „nevábné“ kvality.
Tento krát to už vyšlo a v tretí augustový týždeň 2015 sme sa ocitli v Bergelli. Z pôvodnej štvorice z roku 2013 (Mišo – rodinné povinnosti, Tomáš – pracovné), sme sa tu ocitli s Janom len vo dvojici. Plán bol aklimatizovať sa a zvyknúť si na miestnu žulu v údolí Val d´Albigna a potom sa presunúť už priamo pod Pitz Badile.
V spomínanom údolí nám neprialo počasie, cez deň bolo síce ako tak pekne, len v noci vždy výdatne pršalo, príp. nasnežilo, čiže keď už skala obschla, akurát sa schyľovalo k večeru. Aspoň bol čas sa porozprávať, plánovať a dospať nočný presun zo SK.
Takto prešli dva dni a keď už bolo ako tak dobre na lezenie, museli sme jeden deň obetovať na presun pod Pitz Badile.
Celkovo ma táto naša akcia naučila, skôr presvedčila, že do Álp sa chodí ozaj len vtedy ak je 100%-ná predpoveď počasia, inak len sedíš v stane. Takže ak niekto napíše, v Alpách hlásili okno, zavolal som kamarátom a išli sme, väčšinou to skončí krásnym lezením. Taktiež nás tlačil čas a predpoveď počasia sľubovala 1 max. 2 dni stabilného počasia.
Pitz Badile a cesty v nej patria ku klasikám alpského lezenia, či už Cassinova cesta alebo Nordkante. Je to oblasť, kde v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia „škodili“ československí horolezci a a v okolí sú desiatky ich prvovýstupov, ktoré majú doteraz minimum opakovaní
Po príchode pod kopec a postavení stanu, zisťujeme, že v okolí je veľký problém s vodou, na čo som neskôr doplatil vyčerpanosťou najmä ja, Jano si to odniesol pre zmenu „črevným bublaním“.
Na rozlez si dávame Pizzi Gemelli – 3.262 mnm, cestu s názvom Žehlička, V+. Paradoxne sme ako najťažšiu ohodnotili špárovú dĺžku za V-. Zväčša sa lezie len prvých 10-11 dĺžok. Ide o krásne platňové lezenie (s výnimkou spomínanej dĺžky) , borhákové/nitové štandy, sem tam postupový nit. Vzduchu pod zadkom habakúk, ale žula nenormálne drží a po 2 dĺžkach si zvykneš a užívaš si to.
Spolu s 3 hodinovým nástupom, 6 hodinách v stene a 3 hodinovom návrate do BC cítim, že zajtra asi celý deň na nohách nevydržím. V kombinácii s nedostatkom vody som na kašu a opatrne Janovi naznačujem, že potrebujem rest. Uvedomujem si, že počasie hrá proti nám. Zajtra má byť dobre, pozajtra možno. Jano sa ma snaží motivovať tak, či onak, dokonca mi spraví na večeru palacinky v 2.650 mnm. Sľubujem, že na budúce mu na oplátku pripravím pod nejakým kopcom zemiakové placky.
Ráno viem, že ísť do steny by bolo priveľké riziko. Som rozbitý na kašu ešte viac ako večer. O Janovom ráne a lezení ste čítali vyššie. Ja spím, zháňam vodu, varím, jem a dávam sa dokopy, ako tak až poobede.
Jano bol rozhodnutý ísť. Poznám ho, poznal som ho. Viem, že nemalo zmysel ho prehovárať, aby zostal. Bolo mi to ľúto, že som s ním nestál na vrchole Pitz Badile, trochu aj závidel, ale doprial som mu to. Viem, že to bol jeho sen odkedy bol ťažko chorý a som rád, že si ho splnil.
Po jeho návrate mi sľúbil, že ak vyjde počko, na druhý deň si to so mnou vylezie ešte raz. Z ničoho nič však chvíľu po jeho návrate z Badilu padla hmla, o chvíľu sa zotmelo, ochladilo a spustil sa celonočný lejak. Videli sme v tom nečase niekoho zlaňovať. Brrr.
Ráno vieme, že akcia končí. Prší, hmla, vlhko. Mokrí balíme a zostupujeme dole. Po 6 dňoch, tisíckach nastúpaných metrov si odskočíme do Talianska a pri proseccu bilancujeme a plánujeme. A popritom pivo, pizza, gelato a presíčko.
To presíčko spolu s jeho vysmiatou tvárou a dobrosrdečnou povahou mi bude asi Jana navždy pripomínať 🙂
29.12.2015
Balíme do Tatier. Zbojníčka a smer sever Javorákov. Prichádzam k Janovi a pýtam sa ho, na čo si berie so sebou počítač? Reku, že po Tatrách chce na Silvestra (u priateľky) dokončiť článok o našom pôsobení vo Švajčiarsku. Žiaľ, zostalo to na mne. Jeho text som len mierne skorigoval tak, aby som nezmenil jeho význam.
30.12.2015 sme už do tých severných Javorákov nestihli nazrieť…
Jano, naša posledná debata bola o Tereze Voříškovej, spomínal som Ti jednu scénku z filmu. Opisovanú scénku si nepoznal (cca od 1:10), sľúbil som Ti ju poslať. Posielam aspoň takto:
Tá pieseň je až nápadne a mrazivo výstižná… Tento sľub som ako tak splnil, sľub s plackami žiaľ už splniť nedokážem. Prepáč…
kto, kde a kedy: Jano & Igi, Bergell, Švajčiarsko, tretí augustový týždeň 2015
vylezené cesty:
- 21.8.2015, P. Gemelli, NW-Ridge / Žehlička V+, Jano&Igi, team os
- 22.8.2015, P. Badile, Nordkante 3 – 4b (4b obl.), Jano, os free solo
doplňujúci text: Igi M.
foto: Jano S., Igi M.
PS2: akcie a lezenie s Janom na webe Rendezvous vo Veľkej studenej doline a Romantický “západ slnka” na Širokej veži
________________________________
Článok bol pôvodne uverejnený v januári 2016 na webe HK Filozof BA. V novembri 2019 bol autorom doplnený a presunutý na web coloursofclimbing.sk
