O predaji cepínov. O spolulezcoch pani ZIME a pani PÁPERKE. -

6:15.
Budík nekompromisne zvoní. Vonku je tma a na Popradskom sa tak dobre spí… Napriek tomu, že si myslíme, ako sme super pobalení a nachystaní, tak z chaty vyrážame až 7:30.

Ach…

Mínus 12.
Našťastie nefúka. Slnko uvidíme ak, tak až tesne pred vrcholom. Alebo v doline a budeme si želať byť tam, na slnku, v mikinách a nie v páperkách slintať po jeho lúčoch.

Ach…

Už po týchto riadkoch si niekto môže povedať, prečo vlastne lezieme v horách. A dokonca zimu? No, preto. Aby sme si potom pozreli fotky, na ktorých máme s parťákom trpiteľský výraz, spomenuli si aká nám bola zima. Ale hlavne preto, že nás to baví 🙂 Bez toho by to totiž nešlo.

Na slovenských horách od začiatku novembra (2017) zúri regulárna zima, máme každý s Haike za sebou zopár skitouringových, aj lyžiarskych dní, je najvyšší čas vytiahnuť cepíny, mačky a iné zimné harampádí a ísť pozrieť nejaký ten mixík. Hlavne si zase spomenúť, čo zbaliť do ruksaku a najmä sa zase zbaliť za pár minút ako na konci minulej zimy 🙂

Zvažujeme „Zimný zraz na Ďumbieri„, ale plná chata a škótske podmienky nás odrádzajú. Stavili sme na klasiku. Popradské pleso.

Kocháme sa. Kuk do Zlomísk a Rumanovej dolinky.

Tupá. SZ-á stena.

„Asi 1000 metrov široká stena má charakter mohutných rebier oddelených žľabmi. Rebrá sú tvorené mnohými pilierikmi a vežičkami a terén je značne prerastený trávou. Blízkosť Chaty pri Popradskom plese, charakter steny a ľahký zostup ju predurčujú najmä na dlhšie zimné mixové lezenie. Skalné pasáže v stene dosahujú v priemere IV stupeň obtiažnosti. Pre tieto vlastnosti je zimné lezenie v tejto stene veľmi obľúbené. Žľaby sú v zime pri vysokom stave snehu veľmi lavinózne a pri nepriaznivej lavínovej situácii je lepšie zamerať sa na výstupy rebrami.
Dĺžku a čas výstupov nie je dobré podcenovať, tieto sú uvedené skôr pre ideálne podmienky, výstup môže trvať mnoho hodín.“

Toľko sprievodca.

Výber cesty je na mne, Haike na otázku, čo chce liezť, odpovedá, že uvidí podľa pocitu 🙂 Hohooo, je to rodený diplomat 🙂 Vyberám teda „Rebro Andráši – Gálfy„, podľa sprievodcu za 3, ale ako to tak v zime chodí, tá obťažnosť je ozaj orientačná. O to viac nás teší, keď na chate stretneme chalanov z Tyger.sk, spomínajú niečo o nástupovom variante sprava a peknom ľade. No najmä. Prešliapali nám stopu!!! A ušetrili kopec času a energie 🙂

Ako to tak na Tupej už bude asi zvyklosťou, Haike klasicky na nástupe niečo padá. Tentoraz nie rukavica ako v januári, ale pre zmenu tričko. Nič to, zbehnem galantne dole, slečna sľúbi pivo (ako inak, veď je ženského rodu, preto len sľúbi) a mastíme hore, keďže rátam tak max. 6-7 lezeckých dĺžok a potom utekáč (alebo utekáš) hore, koľko ti dych stačí 🙂

Ooooo, ako trpko sa mýlim, keď sa vidím o 13:00 hore, užívajúc si decembrové slnko a výhľady do Mengusovskej doliny.

Na začiatok pekný 15-20 metrov ľahší ľadík, potom trochu snehov a začína to. Rebro sa pomaly, ale isto zužuje a ja hľadám trojkovú obťažnosť. Subjektívne preliezame isto aj štvorkové miesta. Našťastie trávy držia, zbraň je vždy kde založiť, občas však nepríjemne tancujem mačkami na skalných platniach ukrytými pod snehom.

Dĺžky pribúdajú, skobovať našťastie nemusíme, čo je však horšie, pridáva sa k nám ďalší spolulezec. Pani ZIMA.

Ach.

Táto naša stará známa, ktorá sa ohlási vždy, keď ju nepotrebujeme. Ale my máme ďalšiu spolulezkyňu. Pani PÁPERKU. Uvidí sa, kto to s nami vydrží až na kopec. A keďže pani zima je tu akosi často, stála sa nás drží ako kliešť (nie Drgi), aj naša komunikácia na štandoch sa obmedzuje na minimum. Väčšinou iba „chceš čaj?„, „daj si radšej aj kapucu!„, „si ok?“ a hlavne:

„Lez kade pustí a hľadaj cestu najľahšieho odporu!„

Ako tak pribúdajú metre a štandy, stále nenachádzame vrcholové partie, kde sme očakávali ľahké sólo lezenie. Už ani utiecť niekde do žľabu nevieme. Pokiaľ nechceme absolvovať nepríjemné snehové traverzy a riskovať nejaký odtrh. Pribúda aj čas, svetlo chytá svoj podvečerný odtieň, plán doraziť o jednej na vrchol sa rúca ako domček z kariet. To svetlo láka fotiť, ale radšej sa skoncentrujeme, pozbierame v premrznutom tele zvyšky energie, nech sme na kopci aspoň za svetla. A pomaly sa začína aj objavovať otázka z Haikyných úst:

„Igi, nekúpiš moje cepíny?“

Ako, to dievča prešlo kus sveta, nikdy sa nesťažuje, dokáže v zime trpieť ako nikto, nikdy to neprizná, ale ako jej bola zima!!! Našťastie zatne zuby, ja radšej nemám podpichovačné reči a pomaly, ale isto presne o 16:00 doliezame na vrchol a vieme, že je dobre. Ba priamo výborne. Čo na tom, že sme v BA až o jedenástej večer.

jeden z mnohých štandov, v pozadí Veľký Ganek

Zostup je vždy len zostup, chata je total prázdna, plníme prázdne bruchá, balíme a hor sa do BA. Haike ešte sem tam spomenie predaj cepínov. Dokonca ich ponúka aj cez telefón. Našťastie už s úsmevným podtónom v hlase. Vedel som, že to nemyslí vážne. Aj keď sa počas lezenia moc neusmievala, ako videla posledný štand, vyplazila jazyk, premrznutá na kosť nahodila svoj úsmev a isto už premýšľala o ďalšom mixíku 🙂 Dokonca nezabúda na spoločnú vrcholovú fotku, na ktorú skoro ja zabudnem 🙂

V aute spomína nejaké mravce v prstoch 🙂

Sumasumarum:
Liezli sme 7 hodín čistého času, odhadom 13 lezeckých dĺžok, cca 550 metrov, možno viac, menej isto nie 🙂 Z toho bolo asi 120 metrov súbežného lezenia 🙂 Počas lezenia bolo krásnych mínus 10, našťastie len sem tam mierny vietor a aj keď sme to nepriznali, isto by sme boli obaja aspoň na chvíľu spolu so skialpinistami na lyžiach v slnkom zaliatej Mengusovskej doline alebo Zlomiskách 🙂

Čo sme liezli: Tupá SZ, Rebro Andráši – Gálfy za III (subj. miestami za IV)

Kto: Haike I., Igi M., 17.12.2017

Fotky: Haike, Igi

PS1: po návrate do civilizácie a za pc ma čakal veľmi príjemný mail. Som na mäkko. Milé slova uznania a dobré slovo si nikde nekúpiš a hlavne sa už dnes akosi vytrácajú. Niekedy hundrem a kritizujem mnohé veci, potom príde takýto mail a poviem si, „tuším to fakt má zmysel a význam!“ Z mailu vyberám:

„Ahoj Igor,
….
Asi sa pýtaš, prečo Ti po tak dlhej dobe píšem. Mám to v hlave už dávnejšie. Zhruba od času, kedy som si čítala Tvoj článok o tatranskom lezení pre nováčikov. Napriek tomu, že som sa nestala členom klubu, veľmi rada navštevujem vašu stránku. Ďalším dôvodom, prečo som s obsahom rezonovala bol fakt, že lezenie v Tatrách je pre mňa jedno z najkrajších a najintímnejších. Zrovna v čase publikovania Tvojho článku som trávila veľa času na Popradskom plese. Pomáhala som s odisťovaním jedného projektu v Ostrve. Vo finálnej podobe by mal slúžiť práve lezcom, ktorým bol venovaný aj Tvoj článok.
Píšem Ti preto, že sa Ti chcem poďakovať za to, čo robíš aj pre ľudí ako som ja. Anonymných, s ktorými sa možno nikdy nestretneš, ale ktorým do významnej miery pomáhaš lepšie sa orientovať v lezeckej problematike. A ktorí, v neposlednom rade, vnímajú aj Tvoju energiu a entuziazmus, ktorý do svojho prejavu a práce dávaš.Prajem Ti všetko dobré. Nielen v lezení.“
Z…

PS2: konečne som asi našiel čapicu pod prilbu 🙂 A to zimnú cyklistickú čiapku!!! Náhodou som ju objavil v skrini pri upratovaní, má cca 20 rokov a pripomína mi moju cyklistickú mladosť 🙂

________________________________

Článok bol pôvodne uverejnený v decembri 2017 na webe HK Filozof BA. V novembri 2019 bol autorom mierne upravený a presunutý na web coloursofclimbing.sk