28. december 2017:
Namiesto toho, aby som liezol niekde v severnej tatranskej stene, alebo spotený mastil na skialpoch do kopca a z kopca niekde v Nízkych Tatrách, sedím za pc, chodím behať v kraťasoch a jarnom počasí von, webovú stránku SHMÚ poznám naspamäť a kontrolujem posledné dni každú hodinu, či fakt nemám vyraziť do Tatier. Ale nebezpečne ľadovo, veterno a sneží tam… A hlavou mi často behajú smutné spomienky na podobné ľadové podmienky na konci roka 2015.
Treba počkať. Lezú len vodcovia, ktorí vedie kde sú tip top podmienky a samozrejme Maroš Č. 🙂 Aspoň zase čo to doplním do môjho „to climb list“ 🙂
Okrem mňa, žerú mrmle aj Haike, že čo a ako s Tatrami, či ideme, nejdeme, popritom píše, že ona behá akurát tak do špajze 🙂 A nevie veru, či mi bude chcieť spadnúť najbližšie do lana, aby ma nevytiahla 🙂
Tak je asi ten správny čas zaspomínať, ako takto pred rokom, na konci roka 2016, vznikol náš výlet do Chamonix v lete 2017. A samozrejme aj o našom lezení vo Francúzsku.
December 2016:
Tiež sme mali pred rokom medzi sviatkami v pláne ísť do Tatier. Pre kvantá nového snehu sa nedalo dva dni dostať na Terynku, tak popoliezame ľady v Slovenskom raji, socializujeme sa s Himalájistami :), do toho si Haike obarí nohu v Polomke a na Terynku sa dostaneme nakoniec len ako turisti a vybojujeme aspoň malý ľadík pri Zámke.
Nevadí. Aspoň nás Peťo O. u nich v Polomke nahovorí na Alpy!!!
Mesiace ubiehajú, predbežne určíme termín a ja osobne snívam o plných 3 týždňoch v Alpách. Dokonca tomu prisposôbím aj termín Tatranského sústredenia HK Filozof BA na Brnčalke.
Ups Igi, nesnívaj toľko, lebo spadneš tvrdo na zem!
Koniec februára 2017:
Haike čosi splieta o Himalájach. Dumám. Premýšľam. Vraj ide na tri týždne. Nejako mi to nesedí, veď to dievča má len 4 týždne dovolenky! Sebecky sa pýtam, že či tie Alpy platia. „Nebooooj Igi, nejako to dám.“ Dobre. Slečna užíva Himaláje, posiela parádne fotky a správy plné detskej a nefalšovanej radosti priamo spod osemtisícoviek.
Čo už, sľubuje 2 týždne, veď aj to sa ulezieme habakúúúúk. Však s víkendmi to je 16 dní.
Týždne zase ubiehajú a v mojej poštovej schránke sa zjaví dopis, vec to v dnešnej dobe nevídaná, a v ňom pozvanie na Kalafutovu svadbu. Peťovi nesmelo vravím, že my sme vtedy v Alpách, Haike však nekompromisne účasť na svadbe potvrdzuje a tak z pôvodne plánovaných 21-23 dní v Alpách je len 12 aj s cestou a ja chtiac nechtiac musím zháňať tiež kroj 🙂
Nevadí.
Termín odchodu do Álp sa blíži, práca sa kopí, lezecká forma nie, že stúpa, ale nie je čas ju stabilizovať ani v priemernom móde. Do toho štrajkuje pod náporom povinností žalúdok a tesne pred odchodom do Álp ma čaká 6 dní roboty v Piešťanoch, ktorú musím zvládnuť za 4 dni. Inak do Álp neodídem.
Tŕň z päty a pomocnú ruku mi podáva Tomáš Havlík a s jeho pomocou prácu odovzdávam na čas a hotovú. A tak formu do Álp nakoniec ladím na piešťanských rozhorúčených strechách a dehydrovaný po večeroch na Múriku pri PKO 🙂 To ešte netuším, že to neustále traverzovanie doľava a doprava využijem keď 2x poblúdime v Rebuffatovi na Midi
Vo voľnom čase čítam kopec lezeckých článkov, skoro všetci opisujú stres a naháňačky pred odchodom na lezecké výjazdy. Nechápem. Veď všetko sa dá stihnúť, naplánovať!
Zase sa mýlim a môj odchod do FRA vyzerá presne rovnako.
Nenalezené, v rýchlosti pobalený, unavený, nevyspatý, ale plný očakávania!
Takže. Na prelome júna a júla 2017 sme pôsobili v mekke európskeho alpinizmu, v Chamonix, a popritom sme si pri čakaní na počasie odbehli do legendárneho Verdonu v južnom FRA. Spočiatku sme liezli v trojici (Haike, Peťo O., Igi), po pár dňoch sa k nám pridáva Gabo a od Verdonu vytvárame dve lezecké dvojky.
Refuge de l´Envers des Aiguilles, 2.523 m.n.m.
a o tom ako sa lezú komíny naopak, ale hlavne špáry, špáry, špáry
Po ceste do Chamonix sa zastavujeme prenocovať v Nemecku u Kalafiho a tak do Chamonix prichádzame ako tak vyspatí. Šup kúpiť sprievodcu, niečo zjesť, prebaliť veci a hybaj na vláčik smerom na Envers. Sme tam, my čo sme prvýkrát, čumíme a otázky nemajú konca kraja. Mer de Glace? Petit Dru? Uvidíme aj Mont Blanc? Ako ľadovec? Prejdeme ho? Ťažké batohy na chrbát a ideme. 300 metrov po rebríkoch dole na ľadovec, kus po ľadovci, 300 metrov po rebríkoch hore, horský chodník, nejaké tie tráviace problémy a sme na chate. S Alpen Verein za pár euri. Horolezecká chata. Lezci mnohých národností, Babylon jazykov, hatlanina, ale máte niečo spoločné 🙂 Podobné páperky, nohavice, všetci triedia lezecký matroš.
Keďže na tejto chate pôsobíme v trojici, výber lezeckých ciest je v Peťovej kompetencii, ktorý tu už pôsobil. Sám neviem, čo čakať. Resp. ako sa budem hýbať v špárach. Ale nejako bolo, nejako bude, nehovorím, že som sa s nimi skamarátil, ale sem tam sa to u mňa na špárové lezenie podobalo. Peťo mal špárové rukavice, Haike to išlo v špárach s rukami, mne s nohami, dokopy by sme boli jeden super špárový lezec 🙂 Ale, netreba sa špár báť, treba ich len liezť, liezť, veľa liezť…
Na chate sme dali 2 lezecké dni. Super nástup, pár desiatok minút od chaty, odistené štandy, v platniach nájdeš aj postupové nity a špáry si odistíš.
Prvý deň sme si vybrali cestu za 6a+, z ktorej bolo nakoniec 6c. Áno. Zablúdil som. Ale potom by som to 6c nevyliezol po vlastnom.
Fakt super pocit, nohy na trenie, skôr sa nedržíš ako držíš, vklínence v zuboch a tvoj istič ti úpenlivo drží palce, ale vie, že asi je… A keď preštrikuješ nepríjemnú platničku, čaká ťa ešte previs a na to, že máš vlastné istenie hlboko pod sebou, radšej ani nemyslíš…
No, nepadol som. Sumasuamrum, kombinácia 2 ciest, dokopy 10 dĺžok, chýbali nám 2 dĺžky do vrcholu, otáčame, ak nechceme zlaňovať po tme. Začali sme cestou Bienvenue Au Georges (6 dĺžok) a potom som nechtiac prešiel do Les fleurs du mal. A špáry sa liezť dajú. Niekedy síce na sokola, ale dajú 🙂
Druhý deň vyberáme cestu La Piege za 6a+ (Pasca) a kto si neprečíta sprievodcu, tak sa skutočne v kľúčovej dĺžke nechá do tej pasce chytiť. Ja som sa nechytil, ale nie je 6a+ ako 6a+ 🙂 Krásnych 6 dĺžok.
Čo dodať, vyšlo nám oba dni počko, podaktorí si na štandoch aj pospali (true story), Haike doviedla komínovú techniku do dokonalosti, zistil som, že hory sú všade len hory, fotili sme, kochali sme sa, dobre nám bolo. Žula je v Chamonix nenormálna, super drží na trenie, lokre žiadne 🙂 A ešte som popritom vybavil v práci aj odmeny 🙂
Človek v Chamonix zistí, že doteraz ako keby ani neliezol…
Utekáme do Chamonix za Gabom, pozrieť počko a vymyslieť ďalšie plány. Počko nás však nasmeruje na druhý koniec Francúzska.
Verdon
Južné FRA. Ach. Provensálsko. Ach.
Páchateľ sa vracia na miesto činu. Bol som vo Verdone v 2013. Žulu meníme za vápno. Do toho levanduľové pláne, dobrá káva, lacné campy, malebná dedinka La Palud sur Verdon a super víno. A verdonský kaňon. Gabo v campe vyťahuje gril, čo nám chýba…
Vo Verdone lezieme na pohodu, prevažne ľahšie viacdĺžkové cesty v obťažnosti cca 6b. Lezieme v kraťasoch, v tričkách, stačia nám expresky, netreba žiadne cingrlátka. A kto nevie, vo Verdone ideš na nástup 5 minút v crocsoch, potom si zlaníš a až potom lezieš hore 🙂
Cosmiques Hut 3.613 m.n.m. a Aiguille du Midi 3.842 m.n.m.,
Rebuffat, 6a
Vraciame sa do Chamonix, čaká nás čerešnička na torte. Sám som zvedavý, čo spraví so mnou výška. Doteraz som tak vysoko ešte nebol. Dostávam však inú facku. Lanovka ťa za pár minút a za 60€ vyvezie z výšky cca 1.000 m. n. m. do cca 3.800 m. n. m. Ocitáš sa v inom svete.
z Verdonu rovno na Midi 🙂 a trošku šok z výšky. Smerujeme na chatu Cosmiques, 2.7.
Na chate dostávaš ďalšiu facku v podobe 40€ za noc a biedne raňajky k tomu. Ešte si ani nič nevyliezol a peňaženka trpko plače. Nevadí.
Po prvej noci ani nenastúpime, hold zdravie je prednejšie. Tak sa motáme po ľadovci, aklimatizujeme a pokukujem po lezcoch v našej ceste – Rebuffat, Aiguille du Midi, 6a. Na druhý deň a druhý pokus už nástup v pohode, na začiatok boldrík vo veľkých topánkach a ešte na snehu, v mraze a v tieni sa prezúvame do lezečiek. Počko však super tuti fruti. Lezieš vysoko, ale na slnku ti stačí jeden dlhý rukáv. V ceste nás predbieha akurát vodca s klientom, takže si ju užívame. Ako naschváľ sa vybije batéria vo foťáku, ale však máme mobily.
Nasadím rýchle tempo, ale hlavu neodrbem, dych už vôbec nie a tempo musím prispôsobiť výške.
Lezieme. Jedna dĺžka, druhá dĺžka, S-ková špára, vraj kľúčik, ďalšia dĺžka…
Ani neviem prečo, po 4 dĺžkach sme si mysleli, že máme vyhraté. Klasika. Začíname blúdiť. Za „odmenu“ nás čakajú tuším dva šialené traverzy tak za 6b, možno 6c, možno viac, aby sme sa vrátili do cesty. Rozmýšľam ako to odistiť, kvôli sebe, aj kvôli Haike na druhom. Moc to teda ani neodistím, ale však sme nejaké alpinisti a preliezame čisto 🙂 Koniec v nedohľadne a pred nami na záver ešte tak 15 metrová stienka. Sme hore.
Dolezieš, pozrieš na druhú stranu, kam máš zlaniť a zbadáš ten dav ľudí, ktorý sa tam vyviezol lanovkou, ktorý ťa fotí o 106. Nemáš chuť si dať s parťákom to jablko na polovičku, zastaviť sa, porozprávať sa, zdieľať pocity alebo len tak mlčať, pozerať do blba a užívať si tú krásu…
Kde jsi romantiko, ty zrádná vábničko dobrodruhů?
Úsmevy, fotky, sledujeme čas, radi by sme vegetili, slnko hreje, vietor nefúka, ale… Musíme utekať na chatu po veci a domov…
Čo dodať na záver? Veľa napovie fotogaléria, viacerí ste videli naše fotky na FB alebo Instagrame. Aj sme už nejakú tú prezentáciu robili. Mali sme šťastie na počasie. Na výber ciest. Zároveň sme zistili, že netreba sa toho báť. Lezenie v Alpách je v podstate také isté ako všade inde. Treba mať pokoru, ale zároveň zdravé sebavedomie. Trochu naplánovať, trochu sledovať počasie a je len na Tebe, či chceš liezť ťažké prásky, alebo si užívať pohodu v klasikách ako my… Dá sa spať na parkovisku, v campoch, na chatách, pod skalou. Je len a len na Tebe, koľko Ťa to bude stáť a ako si to zariadiš…
Moja rada? Najprv sa, ale vylez za domom, potom v Tatrách a až potom plánuj Alpy 🙂
CHOĎTE TAM!!!
PS: keby ste chceli vedieť ako lezú ozajstní MAJSTRI alpinisti, prečítajte si článok od nich. Márne som si myslel, že ku… aký som dobrý, keď mám v Tatrách za sebou 150 horolezeckých túr… Maroš Červienka má minimálne toľko ciest v Alpách!!! Čo máme ale spoločné s Marošom Červienkom alebo Rudom Hajdučíkom? To, že nás to baví, bez ohľadu na to, či lezieme trojky alebo dvestovky 🙂
Nech sa páči, článok 1 a článok 2 ako inšpirácia. Choďte tam, nielen Peťo O. vám isto rád poradí 🙂
Kedy: prelom júna a júla 2017
Kde: Chamonix a Verdon, FRA
text: Igi M.
Foto: Haike I., Peťo O., Igi
Copyright © Igi Marks
__________________________________
Článok bol pôvodne uverejnený v decembri 2017 na webe HK Filozof BA. V novembri 2019 bol autorom mierne upravený a presunutý na web coloursofclimbing.sk
