V druhý septembrový piatok roku 2019, dávno po zotmení, sa na sídlisku v Petržalke stretla celkom rôznorodá partička ľudí v počte kusov deväť, s vekovým rozmedzím 17-37. Keďže sa kamarát Jano stal čerstvým hrdým majiteľom nového auta, vozový park pozostávajúci z prenajatej deväťmiestnej dodávky (s českou ŠPZ) sa rozšíril o spomínaného tátoša, pripraveného na zaťažkávaciu jazdu. Zanedlho sme v pomere síl 7:2 vyrazili v ústrety nových lezeckých výziev a pre istotu sme si štart po polhodinke zopakovali pre neprítomnosť lekárničky a reflexných viest v prenajatom autiaku.
Sedemstoosemdesiat kilometrov sme dali aj s prestávkami za zhruba 9 hodín a o pol ôsmej ráno, presne ako Thurzo sľuboval, sme sedeli na káve neďaleko talianskeho Arca, pochutnávajúc si na rôzne plnených croissantoch. Kávičku nám spestrila Lenkina aktivitka: „Nájdite palindróm na 9 písmen začínajúci sa na A.“ Po prebdenej noci sme dumali a dumali :). Deň sme strávili oddychovo, kúpaním sa najskôr v jazere Lago di Tenno a poobede pri bazéne kempu Camping Zoo, kde sme sa na osem nocí ubytovali. Časť výpravy si dopriala luxus erárneho domčeka s názvom CocoTent (vyslovuj a do viet zakomponuvávaj opatrne), zvyšok sa ubytoval vo vlastných stanoch.
Niekde nad Lago di Garda 
Prejazd dedinou Pranzo 
Oddych pri Lago di Tenno 
Budovanie príbytkov v Camping Zoo 
Prvý večer v Arcu
Nedeľa bola prvým lezeckým dňom, rozliezali sme sa vo vápencovej oblasti Belvedere. Jedná sa o juhozápadne orientovanú oblasť s veľmi dobre odistenými cestami do výšky 25 metrov v obťažnostiach 3 až 7b+ s dychberúcimi výhľadmi na jazero Lago di Garda. Všetci sme sa príjemne a na pohodu rozliezli, s Maťom sme si dali cesty: No Name (3b), Aspiranti 07 (3c), Tallian (4a), krásnu Primier (4b), Fassan (4c) s pre mňa ťažkým krokom v platni, La Prima a Fessa (obe 5a), prvá s ťažkým krokom cez brucho, druhá so zaujímavou zmenou štýlu lezenia zhruba v polovici. Na záver El Maister (5b) na TR, za mňa teda s odsadom a dosť ťažká. Najnabúchanejšia časť našej zostavy (Mišo, Thurzo a Jano) poriešila aj silovejšie problémy, napr. cestu Equilibrio (5c) s previsom na úvod a kolmou technickou platňou na záver, a iné.
Pohľad na Lago di Garda z parkoviska pod oblasťou Belvedere 
Thurzík v ceste La Prima za 5a 
Thurzo, Lenka a Peťo v cestách La Prima (5a), No Name (3b) a Aspiranti 07 (3c) 
Maťo nastupuje do cesty La Prima (5a) 
Všetci, okrem Peťa (fotí)
V druhý lezecký deň sme zvolili tieň pred horúcim slnkom, vápenec sme vymenili za zlepenec, liezlo sa v Promeghine. Oblasť opäť ponúka cesty obtiažnosti 3 až 7b+ (prevažujú 6a a 6b), solídne istenia (kde-tu odlezy) a ako bonus dva stoly s lavičkami a stromy na hamaky. Poniektorá sme si dali dve krátke rozlezovky (3c a 4a) a nasledovali ťažšie veci v rozmedzí 5a-6a, niečo štýlom OS, to najťažšie na TR. Tí šikovnejší buchli aj nejaké to 6b.
Oddychová pauza počas lezenia v Promeghine 
Niekto maká, niekto lehní (Jano v nejakom 6b) 
Dolezené, balíme.
Nasledoval rest day, ktorý rôzne frakcie nášho zoskupenia strávili po svojom. Jano, Thurzo, Mišo a Lenka vybalili svoju ferratovú výbavičku a z pestrej ponuky si vybrali via ferratu Rio Sallagoni. Mati nedali na výber pracovné povinnosti, musela teda ostať v kempe a ťukať do klávesnice. Dáška s Peťom uprednostnili návštevu Arca a ja s Maťom sme si požičali bajky a vydali sa k jazeru Garda. Pôvodný plán bol nejaký okruh na pobreží, keďže sme sa dopočuli, že by ho mala lemovať zbrusu nová cyklotrasa. Z omylu nás vyviedli na recepcii kempu, kde sme si bicykle požičiavali. Cyklotrasa vraj vedie až z mesta Limone a odporučili nám, aby sme tam zašli z Riva del Garda loďou. Následne sme sa však dozvedeli, že cyklotrasa z Limone je dlhá 2 km (slovom: dva kilometre), zvyšok ešte nie je dokončený. Skoro ako na Slovensku, skonštatovali sme. Plán využiť tunely a zdielať ich s autami nám úspešne vyhovorili (mňa teda dlho prehovárať nemuseli) a tak sme sa vydali takpovediac na blind. Nakoniec sme sa mestskými cyklotrasami dostali z Arca do Riva del Garda, prebrázdili staré mesto popri jazere a napojili sme sa na Strada del Ponale. Jedná sa o cestu pre peších a horské bicykle, stúpajúcu ponad jazero, vytesanú do skaly. Krásne výhľady na jazero a mesto stáli za to stúpanie, zjazd bol však celkom výzva, keďže naše bicykle neboli tak úplne horské. Po doplnení energie v reštaurácii na Piazza S. Rocco v Rive sme sa do kempu vrátili cez Linfano a potom popri brehu rieky Sarca, v niektorých úsekoch lemovanom rododendrónmi.
Via Ferrata Rio Sallagoni 
Na brehu Lago di Grada 
Pohľad zo Strada del Ponale na jazero a do údolia rieky Sarca 
Cyklocesta z Linfani lemovaná rododendrónmi 
Castello di Arca z bicykla 
Most cez rieku Sarca v Arcu
Predpoveď počasia na stredu popoludní sľubovala zrážky. Na lezenie sme preto zvolili neďalekú oblasť Corno di Bo nachádzajúcu sa priamo na brehu jazera Garda. Adrenalínové nie je len tunajšie lezenie na trenie po vyšmýkaných vápencových platniach, ale už samotný prístup. Na výber je buď zlá možnosť alebo ešte horšie možnosti podľa toho, či sa podarí zaparkovať hneď za tunelom pod oblasťou, pričom prístup je pešo po krajnici cez tunel, alebo až za ďalšími tunelmi a človek riskuje vlastný život na oveľa dlhšej trase. Keďže sme tento prechod prežili, mohli sme si do sýtosti pospomínať na júlovú Azalee Beach vo Švajčiarsku. Konkrétne na to, ako sa lezie bez rúk, avšak na podstatne šmykľavejšom podklade. Keďže si Maťo predchádzajúci večer kúpil nové mäkšie lezky špeciálne na túto príležitosť, s odhodlaním sa pustil do ťahania hneď prvej (a najvyšmýkanejšej) cesty napravo od tunela – Prima del Tunnel za 4b. Zvyšok osadenstva sa rovnomerne rozdistribuoval po ostatných cestách, ktoré boli voľné. Maťo Primu nakoniec vytiahol cez priľahlú špáru a poctivé platňové lezenie sme nacvičovali na TR, kde-tu doprevádzaní posmeškami typu, čo tam toľko robíme a pod. Je síce pravda, že sme si cestičku dali rovno trikrát za sebou, ale aj tí najostrieľanejší borci neskôr pochopili, ČO sme tam toľko cvičili :).
Hlavičku neoklameš a proste ju bolo treba privyknúť na bojové podmienky.
A tiež nožičky, ktorým hlava spočiatku absolútne odmietala veriť. No hej, chce to len skúsenosti a prax. Následne sme ako nič vytiahli cesty Tony il Telefonista (3a) a Kuki (4c). Až na pár výnimiek sa nakoniec platňové lezenie zapáčilo celej skupine, Maťa s Lenkou po prvotných nesmelých krôčkoch ku koncu dňa ťahali s prehľadom a úplne na dámy. Pribúdajúce oblaky a silnejúci vietor začali veliť na ústup, pred opätovným sebevražedným prechodom tunela sa stihlo ešte kúpanie v jazere. A na oslavu prežitia potom aj zmrzlinovo-šľahačkové poháre v cukrárni v Torbole. Navečer sme si navzdory kaziacemu sa počasiu spravili výlet do mesta Limone Sul Garda, kde sme okrem iného poobdivovali historické citrónovníkové záhrady. Výdatne sa rozpršalo, až keď sme už sedeli v bezpečí obľúbenej reštaurácie v Arcu – Segantini 104 (ktorú sme si v súvislosti so svojským majiteľom pomenovali „U oktopusa“) a čakali na večeru.
K oblasti Corno di Bo jedna poznámka: v posledných troch cestách nachádzajúcich sa úplne vpravo nestačí 60 m lano, aj keď je v sprievodcovi uvedená dĺžka ciest 25m!
Maťo v ceste Prima del Tunnel (4b) 
Istič istí 🙂 
Jano nastupuje do Kuki (4c) 
Lezec od susedov na štande 
Janka v ceste Kuki (4c) a Jano v ceste Pritt (4b) 
Jano s Thruzom na štande cesty Pritt opakujú metodiku 
Janka: „Thurzík, odfoť ma“ 
Slnenie a Maťo 
Kúpanie a Maťa 
Parkujeme v Limone sul Garda 
Historické citrónovníkové v Limone 
Limone sul Garda
Vo štvrtok opäť svietilo slnko, na lezenie sme vybrali južne orientovanú stenu. Aby sme mali istotu, že stena preschla, vyrážalo sa hodinu popoludní. Oblasť Muro dell´Asino ponúka dlhé pohodové lezenie vo vápencovej platni kde-tu zdobenej tufami, popretkávanej kapsami rôznych tvarov a veľkostí. Cesty obtiažnosti 5 väčšinou predstavujú štvorkové lezenie s jedným ťažším miestom. S Maťom sme preliezli cesty Ubi 40 (4c), Servi della Gleba (5a), Spazzacamino (4c) – táto bola vzhľadom na všeobecné pomery v oblasti v rozpore s číslom relatívne výživná, Calcio d´Angolo (5b), Test Finito (5c) – v závere boulder cez previs, Bergamici (5b) a Boulder con le Formiche (5a). Natiahla som si tu svoje prvé 5b (OS), aj keď sú „5b-čka“ a 5b-čka. Takže to beriem s rezervou. Maťo tak podobne so svojím prvým natiahnutým 5c (OS).
Náladička po dolezení prvých ciest 
Maťo v ceste Servi della Gleba (5a) 
Jano dolieza do štandu v ceste Ubi 40 (4c) 
Výhľad zo štandov v oblasti Muro dell´Assino 
Maťo v ceste Calcio d´Angolo (5b) 
Srandičky, srandičky – Maťa po koleno v „kapse“, cesta Bergamici (5b)
Na piatok, asi v najchladnejší deň celého týždňa, sa naplánovalo lezenie vo Vasone. Niektorí z nás tam už boli, takže tušili, iní zas nie (patrím do druhej skupiny). Táto krásna lezecká oblasť sa totiž nachádza v nadmorskej výške viac ako 1.600 m n. m. Oblečení tak ako doteraz, krátke alebo len tenké dlhé lezecké nohavice, sandále, tí šťastnejší tenisky, tričká a nejaká tá horná vrstva (páperky samozrejme odpočívali v kempe). Zlé tušenie po vystúpení z auta nám potvrdila aj malá meteostanica na neďalekej chate: teplota necelých 9°C, vlhkosť viac ako 90%. A tak napriek tomu, že niektorí z nás chceli ostať a začať liezť, nekompromisné hlasovanie rozhodlo, že sa ide do teplejších pásiem. Vzhľadom na to, že nás v to ráno zdržal neplánovaný výlet do Muro dell´Asino kvôli nejakým zabudnutým lezkám, plus dlhá cesta do a z Vasonu, okolo druhej popoludní sme stáli pod stenou „náhradnej“ oblasti Sisyphos. Nad odistenými cestami sa týčila asi 600 m vysoká stena a čoskoro sme začali tušiť, prečo ten názov. Hneď na úvod, ako sme si obliekali sedáky, spadol tri metre od Mati poriadny šuter. To už nahadzovali helmy aj tí, ktorí si ich za tých pár minút nasadiť nestihli (aj keď sa zdalo, že taká šleha by ich prerazila ako papier). Čoskoro vyšlo najavo, že dvaja členovia si zrovna dnes svoje helmy zabudli, jeden v aute, druhý v kempe. Išli teda nekompromisne dolu, naozaj nebolo nad čím uvažovať. S veľkou nedôverou som začala istiť Peťa v najľahšej ceste oblasti, nachádzajúcej sa úplne naľavo – Sarner Maus (5a). Cesta patrila rozhodne medzi ťažšie 5a-čka, keďže Peťo lezúci tieto obťažnosti úplne s prehľadom sedel už v prvom istení. V tú ranu spadol neďaleko od nás ďalší kvalitný kúsok skaly. Mala som fakt v gatiach, Peťo si z toho veľa nerobil a trápil sa v druhom istení. Nebyť intervencie Thurza, po doistení ťahám čiaru rovno k autu. So sebazaprením som sa naviazala na horné lano a povedala si, že to aspoň skúsim. Jednalo sa však fakt o veľmi silový boulder, ktorý som po treťom pokuse so všetkou hanbou-nehanbou vzdala. Rozhodla som sa ísť robiť spoločnosť Maťovi na parkovisko, keďže on bol tým nešťastníkom, ktorého helma ostala v kempe. Zvyšok osadenstva liezol ešte asi dve hodiny. Samozrejme, vraj po mojom odchode už žiadna skala nespadla. Po návrate sme sa asi hodinu pred zotmením s Maťom rozhodli, že si skúsime dnešnú lezeckú chuť vylepšiť v malej oblasti Massi di Prabi, nachádzajúcej sa asi 500 metrov nad kempom. Relatívne dlho sme blúdili, napokon sme stihli len jednu cestu (Donaldo, 5a), aj to šmykľavú ako sklo, takže sme mali ešte horšiu náladu, ako dovtedy :ň. Nevadí, nie vždy to proste vyjde.
Cesta ku skalám vo Vassone 
Nádherná štruktúra skaly vo Vassone a Thurzo, kt. chce zostať aj napriek zime 
Uzimená časť osadenstva, bez Dášky a Peťa, kt. fotil 
Impozantná stena nad oblasťou Sisyphos (kto nájde malú bielu bodku, lezúceho Thurza?)
Po dlhšej večernej diskusii sme si na sobotu vybrali južne orientované Massone, pre istotu. Pieklo tak strašne, že by sme najradšej boli vyzliekli aj kožu. Massone je veľká a dosť obľúbená vápencová oblasť, čo má nanešťastie opäť za následok, že sú mnohé cesty vyšmýkané. Liezli sa Giacagialla (5b), Bananefish (5a+), Zac (5a), Formica Lodovica (5a) a Piccola Luna (4a). Nie je mi úplne jasné, prečo v tomto poradí, „rozlezová“ Giacagialla bola aspoň pre mňa čisté peklo. Prvý OS som si dopriala až v Piccola Luna. Povedala by som, že povrchová úprava „vesmírne sklo“ pridala týmto cestám nie veľmi príjemný charakter. Tak ale bojovali sme každý po svojom. Búchači (Mišo, Thurzo a Jano) preliezli napr. aj cesty Lara Croft (5c), Gelateria Tarifa (6a+) a Easy Rider (6c). Po necelých troch hodinách sme to zabalili, namotivovaná časť skupiny (Mišo, Thurzo a Lenka) sa presunula do Corno di Bo pokoriť platňovú trojdĺžku, zvyšok podnikol finálny nájazd na obchody s lezeckým materiálom a handrami. Večer sme zakončili ako sa patrí „U oktopusa“, tí vytrvalejší na námestí s Aperolspritzom.
Olivovník poskytujúci záchranu pred pálivým slnkom v oblasti Massone 
Mišo v ceste Easy Rider (6c) 
Záverečná v Piccola Luna (4c) a póza pre fotografa 
Bye-bye Arco 🙂
Akékoľvek iné plány na nedeľu, ako odchod, zrušil dážď, a tak keď Jano po ťažšom ráne usúdil, že je schopný sadnúť za volant svojho Audíčka, vyštartovali sme na Slovensko. Arco vol. 0 sme úspešne ukončili na mieste, kde toto dobrodružstvo pred vyše týždňom odštartovalo, v Pertržalke a opäť po zotmení. V dobrej viere, že si podobné dobrodružstvo zopakujeme aj o rok.
S odstupom času..
Dnes, s odstupom polroka, sú pre mnohých z nás takéto spomienky ešte vzácnejšie. Svet dostáva nepeknú lekciu o udržateľnosti správania sa ľudskej rasy voči prírode ako aj voči sebe samej. Buďme, prosím, opatrní a zodpovední. Snáď sa čoskoro vidíme pod skalou.
Poďakovanie
Ďakujem Thurzíkovi a Janovi za zorganizovanie a zavolanie na akciu.
Text: Janka D., október 2019 a 9.4.2020
Foto: Maťa S., Peťo I., Jana D., Maťo N., Jano Č., Dáška F. I., Lenka H., Martin T.
Účastníci: Lenka H., Maťa S., Dáška F. I., Mišo H., Peťo I., Martin T., Jano Č., Maťo N., Jana D.
PS: Jankin (a Maťov) článok o ich lezení a spoznávaní Švajčiarska