Rock climbing Switzerland (4.-13.7.2019) -

Uplynulý rok v júli sme s Maťom vo dvojici podnikli lezecký výjazd do Švajčiarska. Predchádzala mu skutočnosť, že na policu s knihami okrem iných postupne pribudla celá päťdielna kolekcia lezeckých sprievodcov Plaisir Schweiz. Maťo preštudoval oblasti po celej krajine, naplánoval trasu s alternatívami, flexibilne prispôsobiteľnými počasiu a vytipoval kempy. Je to činnosť, ktorá ho vyslovene baví a kým ma nepožiada o konkrétnu pomoc s čímkoľvek v rámci organizácie, veľmi sa mu do toho nemiešam 🙂

Pred odjazdom sme ešte riešili drobný hlavolam ohľadom auta. Pôvodný plán bol ísť na Fabii, veď ako dobre zvládla celú Istriu 🙂 Keďže sme však plánovali jednu-dve noci prespať v aute, nakoniec sme sa rozhodli pre mierne pohodlnejšiu variantu a vypožičali si priestrannejšie rodičovské kombíčko.

Z Bratislavy sme vyrazili vo štvrtok po práci niečo pred pol štvrtou (v piatok bolo voľno). Prvým cieľom bolo mesto Davos a lezecká oblasť Seehorn s jednoduchými, dobre odistenými viacdĺžkami. Chceli sme potiahnuť čo najďalej a prespať niekde cestou na odpočívadle, najlepšie priamo pod oblasťou. V Rakúsku sa nám síce trasa pre uzávierku tunela skomplikovala, plán sa nám však s miernym meškaním podarilo dodržať. Prespali sme na parkovisku pri ceste vo finále stúpania na Davos (líhali sme dávno po polnoci).

V piatok ráno sme po občerstvení a hygiene na benzínke odparkovali pod oblasťou pri miestnom Adventure Park Davos Färich na mieste vyhradenom pre zákazníkov parku. Nemali sme totiž drobné do do automatu neďalekého plateného parkoviska, čo bola dosť chyba, lebo vo Švajčiarsku sa zvyčajne takéto experimenty neoplatia. S vidinou mastnej pokuty a papuče na kolese bežiacej na pozadí sme ostrý nástup do oblasti zmákli voľným tempom asi za hodinu a pol. V rulovej oblasti Seehorn sa nachádza približne 15 viacdĺžok (3b až 6a+). Jediná lezecká dvojica, ktorá sa v to ráno v stene nachádzala, práve samozrejme nastupovala nami vytipovanú cestu Sumia (päťdĺžku za 3b). Po chvíľkovom skenovaní zvyšných možností sme si nakoniec vybrali päťdĺžku Fän-Weg (4a), naviazali sa na dvojité lano (pekne metodicky aj s hrudným úväzom – veď to má byť prvá spoločná viacdĺžka) a ide sa nato. Maťo ťahá, ja s batohom leziem druhá, snažíme sa zosúladiť prácu na štandoch, ale čo človek nemá vžité praxou, chvíľu trvá. Nevieme si vynachváliť vychytávku – vysielačky, pomocou ktorých sa dorozumievame medzi dvomi štandami bez zbytočného hulákania a rušenia zveri. Jediné, čo sme rušili, bola frekvencia, asi sme tou slovenčinou niekoho trošku zmiatli. Slniečko pečie, užívame si výhľady, občas sa nám trasú kolená, ale všetko je takmer ideálne. Poslednú dĺžku vynechávame (možnosť odpojenia na zostupovú cestu), obaja sme uvarení a máme dosť. Ale ako prvú skúsenosť tento zážitok hodnotíme veľmi pozitívne. Dolu na parkovisku nachádzame auto bez pozdravov, ideme sa občerstviť do bufetu/grilu medzičasom otvoreného Adventure parku. Pre istotu sa ospravedlňujem čašníčke za obsadenie parkovacieho miesta, našťastie len mávne rukou a usmeje sa. Tentokrát sa nám to prepieklo. Opúšťame Davos, mierime k Walensee.

Pri Walensee sme mali vyhliadnutý nádherný kemp Murg na rovnomernom polostrove v strede jazera, keďže sme však nič dopredu nerezervovali, stalo sa nám, že bol beznádejne plný. Z možností vrátiť sa na východný cíp versus pokračovať na západný koniec jazera sme zvolili tú druhú a ubytovali sme sa v kempe Gäsi. Pôvodne sme chceli ostať dve noci, ráno však po nás na parkovisku ostal len kúdol prachu. Ťažkopádny priebeh ubytovania sa, príšerný permanentný hluk z priľahlej diaľnice a železnice, otravné roje komárov kvôli močiarom priamo v kempe a oduševnené nočné rúbanie dreva akéhosi premotivovaného suseda aspoň trošku vyvážilo veľmi príjemné predvečerné kúpanie v jazere.

V sobotu doobeda sa teda presúvame naspäť k lichtenštajnským hraniciam a hľadáme oblasť Brochne Burg. Parkujeme na konci obce Gretschins a podľa mapky v sprievodcovi asi o 20 minút stojíme pod skalou. Jedná sa o niekdajšie hradné bralo, lezie sa kolom dokola v starej obrannej priekope. Je to nádherné miesto, pozostatky pevnosti sú zjavné na vrchu sektora B, kde sa dá piknikovať a odkiaľ je krásny výhľad na Lichtenštajnsko. Cesty v oblasti sú mierne podhodnotené, človek nalezie do 4c-čka a zrazu lezie 5b. Keďže ja zas migrénujem, leziem na ibalgine výlučne TR. Prelezy: Plättli (4c), Sandührli (4c), Obelix (4a), Rapunzel (3b, subjektívne ťažšia ako Obelix), Dagoberts $ (4c) a Ko Pi Pi (4b) dolezená do zlaňáku v Noemi (4c). Spod skál nás vyháňa blížiaca sa búrka, večer trávime ľahkou turistikou po okolí, prespávame v aute na odľahlom parkovisku. Švajčiari nezostávajú svojej povesti nič dlžní, večer nám znepríjemňuje miestny z neďalekej dediny.

Búrka zúri aj v noci, nedeľné ráno je beznádejne upršané. Po zhodnotení predpovede počasia sa presúvame cez celú krajinu na západ k jazeru Bielersee (pohorie Jura), kde je krásne slnečno. Cestou dospávame posledné tri nie zrovna ideálne noci na diaľničnom odpočívadle. Po príchode k oblasti La Neuveville nechávame auto na konci rovnomennej dediny a ideme liezť. Ako hovorí sprievodca, kraj v okolí Bielskeho jazera je skôr známy ako vinárska oblasť, prípadne miesto vhodné pre štúdium francúzštiny. Šesťdesiat metrov vysoká vápencová platňa však poskytuje lezcom priestor pre zlepšenie techniky nôh. Cesty sú výborne odistené, svojou obtiažnosťou 4a-5b vhodné pre začiatočníkov. Preliezame cesty bez názvu za 4a, dve 4b, 4c a 5a, väčšina má okolo 25 metrov. Posledná je tridsaťmetrová – v poobednom ostrom slnku nám v nej v lezkách horia palce. Na večer sa ubytujeme v komornom rodinnom kempe Mon Plaisir v mestečku Erlach a kúpeme sa v jazere. Máme pocit, že sme pri mori. Noc konečne pokojná, stanujeme sami.

Obec La Nueveville s Bieler See (Lac de Bienne) v pozadí

Na druhý deň doobeda máme v pláne opäť La Neuveville, a to rozliezť sa v cestách, ktoré sme ešte nešli a následne preliezť ľahšiu z dvoch viacdĺžok, ktoré oblasť ponúka. Preliezame teda dve 4b-čka úplne vpravo a následne trojdĺžku s prvou dĺžkou za 4c, zvyšok tak trochu záhradka za 3c. Ale opäť možnosť na tréning metodiky a práce s lanom na štandoch. Z cesty zlaňujeme na dvakrát (80 m jednoduché lano), posledný úsek dávame zo zlaňáku vedľajšej cesty vpravo, ku ktorému sa dá pohodlne neistene pretraverzovať. Dva body fixného istenia sa nám pozdávali viac ako jeden (zatiaľ sme rozmaznaní). Poobedie trávime ľahko turisticky v kantóne Neuchâtel, obdivujeme približne 1,4 km široký polkruhový skalný útes Creux du Van, prechádzka nás zavedie aj na kopec Le Soliat (1465 m). Na večeru si doprajeme burger z hipsterského stánku na brehu jazera v Erlachu, príjemná zmena v porovnaní s hmotou rôzneho druhu pripravovanou na malom plynovom variči.

Prvá dĺžka trojdĺžky za 4c v La Neuveville

V utorok ráno sa presúvame, v pláne máme okolie Interlakenu. O presnejšom cieli rozhodneme neskôr v štýle „uvidíme, kam nás oči zavedú„. Zastavujeme sa v Erlachu v miestnych potravinách na rýchly 10 minutový nákup. Parkovisko pred obchodom zaberá zásobovací nákladiak, parkujeme o kúsok ďalej pri cintoríne. Na modrých pruhoch. Nešťastná zhoda náhod a neznalosť tohto značenia nás vyjde („len“) na 40 frankov. Oprašujem svoju biednu francúzštinu, snažím sa obmäkčiť milého postaršieho policajta vypisujúceho bloček, vykšeftujem s ním k pokute len krásny kartónový ciferník na zaznačenie času, ktorý sa necháva za oknom auta znamenajúc hodinku parkovania zdarma. Bohatší o túto vedomosť a ľahší o spomínanú sumu pokračujeme v ceste. Ešte chvíľu máme pred očami trojciferné sumy, ktoré sa nám v mysli zjavovali prv, než nám strážnik ukázal vypísaný blok, ale už nás aspoň nezalieva pot.

V Interlakene sa rozhodujeme pokračovať ešte o pár kilometrov ďalej do Innertkirchenu, kde by mali byť kempy o niečo lacnejšie a mimo hlavného turistického ruchu. Z dvoch možností si vyberáme kemping Grund, s ktorým sme nad mieru spokojní. Nádherná príroda okolo, tiché prostredie, majiteľ s výbornou angličtinou a veľmi pohotový. Rýchlo postavíme stan, pochutnáme si na čerstvom chlebe z Erlachu a ide sa liezť. A keďže sme v Alpách, tak rovno do nadmorskej výšky 2000 metrov, do rulovej oblasti Steingletscher neďaleko priesmyku Sustenpass. Po atentáte na prevodovku parkujeme pod sektorom Anfänger. Obliekame všetko, čo máme, je fakt zima. Nad hlavami sa nám vznáša nízka oblačnosť, tá sa však neskôr miestami trhá. Lezieme najskôr v spodnej chytovatej časti s názvom Asterix a Obelix: Asterix der Gallier (4a), Miraculix (4b), Zaubertrank (5a) a dve cesty nenachádzajúce sa v sprievodcovi (4c a 5a). Následne sa presúvame do horného podsektora, kde dáva Maťo na OS peknú platňovú Muggenstutz (5a). Ja si trúfam len na TR a aj tak sa mi klepú kolená. Na záver sa ešte presúvame do sektora Gletscher, parkujeme pri Steinsee. Sektor tvoria nádherné, úplne hladké rulové platne s viacdĺžkovým lezením. Chceme nastúpiť do štvordĺžky Gletscherschär (4b), s prvou dĺžkou za 3c. Je takmer šesť hodín, platňa je miestami zatečená. Pri piatom istení to zabalíme a vraciame sa do kempu. Cestou sa ešte zastavíme pozrieť sektor Hell s nádhernou miestami previsnutou cestou Überhang (5b), ako plán do budúcnosti. Pri varení večere prehodíme pár viet so susedmi – francúzskym párom v našom veku, tiež lezcami, o tom, ako sa dnes komu liezlo, čo sa liezlo a ide sa spať.

Ďalší deň ráno smerujeme k jazeru Räterichsbodensee, rovnako je v sprievodcovi nazvaná aj tamojšia žulová lezecká oblasť. Auto nechávame pod hrádzou, opäť je inverzne oblačno a zima. Naobliekaní smerujeme do sektora Seeplatten. Cestou sa oblačnosť rozplynie a zrazu je fakt teplo. Miesto nástupu do vybranej päťdĺžkovej cesty Grims (5a) s prvou dĺžkou za 4b a troma ďalšími za 4a je priamo nad brehom azúrového kalne sfarbeného jazera, v pozadí vidno spomínanú hrádzu.

Žulová platňa je úplne rovná, bez akýchkoľvek chytov či špár. Nikdy predtým sme nič podobné neliezli. S prekvapením zisťujeme, že nás hlava proste nepustí.

Maťo je mrzutý, mňa to chytá tiež, zahanbene balíme materiál a rozmýšľame, že zmeníme lokál. Nakoniec nám to nedá a ideme sa pozrieť do vedľajšej, taktiež žulovej oblasti Gerstenegg, do sektoru Azalee Beach, pričom cestou križujeme malý nenápadný potôčik. Charakter ciest je podobný, jedná sa však o cvičnú skalu, istenia sú hustejšie. Asi pol hodinku sa vyhrievame na slnku a pozorujeme kurzistov, ktorí vo väčšine prípadov lezú s neuveriteľnou ľahkosťou. Hanbíme sa ešte viac a ja mám stále väčšiu chuť to skúsiť a nevzdať sa bez boja. Maťo súhlasí pod podmienkou, že ťahám, on sa na to necíti. Entuziasticky sa naviažem na prvý koniec lana a nastupujem do cesty Hopp Riss (5a) s cieľom liezť iba prvú dĺžku za 4b. Stačí pár krokov a zomkne ma neuveriteľný (a zároveň úplne iracionálny) strach. Nemá sa čo stať, napriek tomu je to veľmi intenzívna skúsenosť, absolútna koncentrácia na každý pohyb. OS z toho síce nie je, ale keď cvakám zlaňák, dostávam poriadnu endorfínovú šupu. K všetkému sa pridá neuveriteľný výhľad na okolie.. pre mňa highlight celého roadtripu. Cestu si na TR vyskúša aj Maťo, tiež sa dobre vybojí. Po ňom si dávam repete s očakávaním, že TR pokus bude omnoho jendnoduchší, ale nie je. Po zlanení si v sektore vylezieme ešte prvú dĺžku cesty Nils Holgersohn (5a) za 3c – celý čas po špáre resp. hrane, až záverečná časť z posledného istenia do zlaňáku na trenie. Keď sme už v oblasti sami, balíme materiál a vydávame sa na cestu k autu. Na veľké prekvapenie je pod vplyvom topenia sa snehu z nevinného potôčika poriadne zúrivá riava, ktorú nevieme prekročiť. Musíme sa teda kus vrátiť a hľadať miesto, kde sa dá preskočiť.

Prvá skáčem s poriadnym rozbehom ja, potom letia batohy a nakoniec Maťo. Uff! 🙂

Prírodný útvar Gletshermuhle cestou do oblasti Räterichsbodensee

Vo štvrtok ráno balíme stan v kempe Grund a zastavujeme sa v neďalekom Meiringene na doobedné lezenie. Po polhodine šľapania dorazíme do sektora Beretli a po dlhšej dobe lezieme na vápenci. Preliezame dvojdĺžku Baby (4a) na šupu (80 m lano + recyklácia expresiek), jednodĺžky Frizzi (4c), Nora (4c), Schlufi (5a), Schunderi (5a+) a Koui (4c). Ani si nestihneme uvedomiť, že sa jedná o posledné nalezené metre vo Švajčiarsku. Na lúke pod oblasťou sa najeme a vyrážame na dlhší presun smer Zermatt. Cestou využívame autovlak z Kanderstegu do Goppensteinu cez tunel pod Alpami Lötschberg dlhý 18,2 km, ktorý nám ušetrí celkom veľký kus cesty. A popravde, je to aj vskutku zaujímavý zážitok, hlavne si netreba zabudnúť zavrieť okná na aute 🙂 Po úspešnom príchode zvažujeme, či sa ubytovať priamo v dedine Täsch, ktorá je východiskovým bodom pre vstup do Zermattu. Keďže sa však kemp nachádza priamo vedľa vlakovej stanice, kadiaľ prechádzajú hordy turistov, rýchlo túto variantu zavrhneme a vraciame sa do obce Randa. Kemping Attermenzen sa nachádza na tichej stráni a je v ňom pokoj.

Výhľad zo štandu cesty Baby (4a) na obec Mieringen a údolie Haslital

Po citeľne chladnejšej noci máme na piatkové ráno dohodnutý low cost transfer do Zermattu priamo z kempu. Keďže hore môžu len vozidlá so špeciálnym povolením, Fredy taxi je fajn voľba.

V Zermatte sa trošku motkáme, zarazí ma jeho nechutne konzumný ráz (predstava romantického mestečka s drevenicami je nenávratne preč)…

Čas vyčlenený na túto lokalitu je len jeden deň, preto sa bez dlhých nástupov vyvezieme zubačkou do stanice Sunnegga (2288 m), následne lanovkou na Blauherd (2571 m) a podnikáme nenáročnú turistiku Okolo piatich jazier, celý čas s výhľadom na dominantu, ktorú som dávno túžila vidieť aspoň z diaľky – Matterhorn (4478 m). Popri mnohých iných vzácnych záberoch som kedysi práve fotku spod Matterhornu našla v albume mojich starých rodičov. Počasie je k nám relatívne láskavé, štíty sa pravidelne ukazujú a opäť sa zahaľujú. Príjemný odpočinok, kým inde zúri pracovný deň, si užívame na terase chaty Fluhalp (2618 m). V kempe našťastie nenamietajú a tak sa odubytovávame až po 16tej hodine po návrate z turistiky. Vyrážame na dlhú cestu domov, ktorú si opäť na jednom úseku (Oberwald-Realp) skracujeme autovlakom, za svetla ešte obdivujeme kraj južného a juhovýchodného Švajčiarska a už za tmy prechádzame Lichtenštajnsko, Nemecko a Rakúsko s občasnými prestávkami na spánok na odpočívadle. V sobotu pred jedenástou doobeda vchádzame do Bratislavy, výlet ukončujeme s približne 2500 najazdenými kilometrami neskorými raňajkami v Mekáči:)