Po Motykovej ceste vo východnej stene Vysokej som pozeral už dlhé roky, hádam odvtedy, čo mi Jano spomenul, že tam niečo sóloval (línia Dobruckých). Či už v lete, alebo v zime, vždy keď som v Zlomiskovej doline vo Vysokých Tatrách, nedá mi to, a idem sa do Rumanovej dolinky na východnú stenu pozrieť. Ani neviem, čím ma fascinuje.
Ale asi je to ako so ženami, zapáčia sa vám, ani neviete prečo a až potom nastupuje rozum 🙂
Teraz to vyšlo. A asi aj dobre. Lezenie bolo totiž za odmenu. Po tých rokoch a mnohých cestách, kde v mnohých zimných cestách hrozne fúkalo, mrzli mi prsty, triaslo mi telo, prerezával som suché trávy, nedýchajúc škriabal s hrotmi mačiek skalné platne vysoko nad posledným biednym istením, zostupoval v hmle a tme, sa to začína posledné roky obracať na pekné pohodové zimné lezenie, kedy je zima akurát, vietor akurát, aj za svetla človek v zime zostúpi, aj nepoblúdi 🙂 Ako napríklad v januári na Kežmarskom štíte – ale o tom možno inokedy…
A možno už skúsenosti a hra na istotu, alebo už viem aj „prečítať“ predpoveď počasia a s mnohými známymi odkonzultovať a odhadnúť podmienky. A možno som len trochu rýchlejší, obratnejší a zručnejší ako kedysi…
Reálne som o preleze tejto logickej línie začal uvažovať 2-3 roky dozadu. Študovať, čítať, sledovať prelezy, čakať na podmienky, sťahovať fotky… Minulý rok (2021) si v nej parádne zaliezol Rudy G., neskôr aj Robo V. na konci sezóny. Túto zimu v januári (2022) preliezol cestu aj Miro Ď., aj keď ten lyže niesol zbytočne. Aj som reálne o preleze minulú zimu (20/21) uvažoval, ale lockdowny nepriali.
Pár dní pred nami cestu opäť liezol Robo V., isto aj mnohí iní, ale trochu som sa zľakol, že ako dal Robo report s krásnymi fotkami na FB, vidiac vhodné podmienky, stane sa z cesty ďalší hit tejto zimnej tatranskej sezóny a bude v nej plno. Našťastie sa tak stalo až po našom preleze, dokonca podmienkam neublížilo ani sneženie 3 dni pred našim prelezom. A po našom preleze, čo som videl, prelezy pribúdali každý deň, podmienky tomu vskutku priali.
Cesta je vo východnej stene, krásna a logická línia. Jej orientácia má za následok, že cestu a sneh v nej zrána trochu nahreje slnko, ale len tak akurát, aby sneh pekne menil svoju štruktúru a v ceste sa vytvorilo fantastické podmienky vo forme ľadov, ľadíkov, snehoľadov, firnov, polystyrénov… A skalné žľaby, kúty, prahy sú nádherne pretečené a premrznuté, až je to radosť liezť. Čiže ideál je – jasné dni plné slnka, noci chladné s výraznými mínusovými teplotami… A následne sa mačky zasekávajú a držia, hroty čakanov tiež. Paráda. Jediný problém je, aby človek vládal a vládal a vládal…
Cestu sme preliezli vo dvojici s Petrom Oceľom. Skorý ranný nástup, mínus 12 v Zlomiskách, utekáme na lyžiach pod nástup, lebo tam bude svietiť slnko. A slnko znamená teplo. Na slniečku príjemne, nefúka, prebaliť náradie a ide sa na to. Je sobota, predpoveď počasia dokonalá, aj vychádza, až sme prekvapení, že v doline a v stene sme sami. Nevadí nám to. Užívame si to. Dlho sme spolu neliezli, ale ak sa ľudia pohybujú dlho v horách, tak sa moc dohadovať nemusia. Moc materiálu nemáme, našťastie v týchto podmienkach sme automaticky verili mačkám a čakanom, takže viacmenej bez problémov pribúdajú lezecké metre pri súbežnom lezení. Štandujeme, keď sa minie materiál a potom pod druhým kľúčovým flekom – ľadový výšvih (prah). Daný ľadový výšvih mal čo to „za sebou“, s čakanmi bolo treba jemne, len tak zaháčknuť, nohy sú tu zbytočné, lebo ľad pod nohami už ani neexistoval. Trochu sa nadýchnuť, spraviť 2-3 neisté kroky a ide sa ďalej 🙂 Kúsok pod vrcholom nás to lákalo do pekného komína, nakoniec vynechávame, chceme byť čím skôr hore, tak valíme po firnoch a zmrznutých trávach ľahším terénom hore…
Na vrchole dobrý čas, pohoda. Výhľady. Najmä na Zadný Gerlach a užasnú líniu Komarnických, ktorá nádherne svieti do diaľky, odetá v bielom šate. Nefúka. Nie je kam sa ponáhľať. A ešte k tomu vidíme, že Centrálny žľab je rozbitý a plný ľudí (a Poliakov, väčšina z nich si s ich schopnosťami koleduje o prúser) a tak, či onak, si lyžovačku neužijeme.
Potom by to bolo až príliš dokonalé…
Napriek tomu, že v Centrálnom žľabe z Vysokej sme si až tak nezalyžovali, od Dračieho sedla až po Popradské pleso boli podmienky na lyžovanie celkom obstojné. Peťo, napriek veľkým plánom na nedeľu, po príchode na izbu uznáva, že na druhý deň stačí nejaká lyžiarska prechádzka po doline. Bola to v ten deň štreka… Aj tak sme si dali na druhý deň štandardnú „tisícku“ do kopca 🙂
Odporúčam. Vlastne obaja. Všetci, čo to liezli, to odporúčajú. Počkajte si na podmienky, naháňajte kondíciu. Choďte. A pokojne aj s tými lyžami na chrbte. Budete nadšení a uveličení 🙂
Informácie o ceste a preleze:
- Vysoká, východná stena, V. Tatry, Motykova cesta, cca 500 m, obť. cca III-IV/WI3 (subj.), lezené prevažne súbežne (s lyžami), zostup na lyžiach Centrálnym žľabom. Duo Igor Marks & Peter Oceľ, 12.3.2022
- v daných podmienkach a forme sme si vystačili so 40 metrovým lanom, menšími a strednými friendami, ballnutmi a slučkami. 3x sme zavŕtali ľadovú skrutku;
- veľa ľudí sa ma po preleze pýtalo na možnosť sólového prelezu – hmm, to si musí každý zvážiť sám. Lezenie to nie je až tak náročné, ale v kľúčovom výšvihu som bol rád istený lanom. Nebol som si tam až tak istý a asi som veril čakanom viac iracionálne ako racionálne 🙂 Keďže mačkám som v danom mieste neveril vôbec 🙂 Nebolo čomu veriť 🙂
- náročnosť tejto túry spočíva najmä v jej komplexnosti (nástup, výška steny, lezenie s lyžami…);
- prvovýstup: Z. Brüll – I. Demková – Š. Lux – S. Motyka – Š. Zámkovský, 18.9.1936, obť. III – Prostriedkom steny (Motykova cesta);
- info o ceste 1: Bobovčák, M. – Jacina, M. 2021. Výber Tatranských stien. Horolezecký sprievodca. Vysoké Tatry – zima, s. 49 – 58;
- info o ceste 2: Kroutil, 1. diel, cesta č. 631 (s. 230);
- info o ceste 3: Puškáš, 5. diel, cesta č. 28 (s. 227);
- info o ceste 4: climber.com.pl;
- info o ceste 5: drytooling.com.pl;
Text: Igi M. (30.3.2022), igi@coloursofclimbing.sk
Foto: Igi M., Peter O., drytooling.com.pl, Richard B.
