Igor mi napísal, že by cez víkend chcel dať nejakú skialp túru v Tatrách a či sa nepridám. Prepočítavam… Za pár dní odchádzam do Chamonix, po návrate ktovie, aké budú podmienky. Asi za 10 sekúnd navrhujem Haute Route. Nikdy som to nešla, podmienky sú aktuálne fajn, hlásia pekne a zároveň to bude dobrá príprava na tu riadnu Haute Route Chamonix – Zermatt.
Celý týždeň nosím krabice z bytu do pivnice, rozoberám skrine, sťahujem sa. Uťahaná som ako kôň. V piatok večer začínam rozmýšľať nad tým, čo som to vymyslela, a či to po tomto týždni vôbec dám.
Igor ma chce vyzdvihnúť o 5.10 hod. v Smokovci. Gúľam očami, zišlo by sa mi pár hodín spánku naviac. Od rána sa mi nič nedarí. Rozliala som doma fľašu, zabudla som si páperku, vracala som sa po rukavice,… Celú noc som nespala, ráno ma okrem toho silno škriabe v krku.
„Fasa, hovorím si.“ Rušiť to nejdem, veď únikových ciest je na trase dosť, ak by som nevládala, alebo sa necítila dobre.“
Tesne pred šiestou vyrážame od TEŽ Popradské pleso.
Na Popradské ma to vôbec nebaví. Dosť dlho je cesta stopená, neskôr ľadová a podšmykuje to. V hlave si opakujem, že nesmiem mať negatívne myšlienky, inak sa môžem rovno otočiť. To však ešte neviem, ako si zanadávam o chvíľu. V Zlomiskovej doline asi včera vypustili stádo kráv. Celá dolina je krížom krážom pochodená na pešo, všade diery, všetko rozryté a zamrznuté. Pásy na ľadovom povrchu nedržia, šmýka sa. Začínam sa ťahať na rukách a hromžiť. Pred nami kráča asi 20 pešiakov, tí však na semafore chvalabohu odbočia doľava smerom na Vysokú a my stúpame do Východnej železnej brány ako prví. Ruky sa unavujú, prvý prah beriem lyže do rúk a idem na pešo. Povrch je síce ľadový a šmýka sa, ale nie je natoľko pevný, aby ma udržal. Prepadávam sa.
„To je morda toto“, vyšlo zo mňa.
Opakujem si v hlave dookola, že cesta je ešte dlhá a nesmiem dať negatívnym myšlienkam zelenú. Opäť obúvam lyže, začína fučať. V duchu si ponadávam, a začínam sa zmierovať s tým, že to dnes proste nepôjde. Pri plese obúvam haršajzne, tie však čoskoro mením za mačky, lebo v tom rozrytom poli haršajzne nedržia. Igor sa nado mnou trápi, ja to vzdávam a idem pešo. Hovorím si, že nakuknem na sever, a ak to aj tam bude také rozbité, idem naspäť. Začína silno fučať a mňa tá morda už teraz nebaví.
Východnú železnú bránu dosiahneme o 8.35 hod. Ukázalo sa nám slnko a je hneď akosi lepšie. Silno fučí, ale svahy vyzerajú byť lepšie. Igor o mojich myšlienkových pochodoch nič nevie, ale je mi jasné, že idem ďalej.
Igor prvých niekoľko desiatok metrov zlieza, ja hneď obúvam lyže. Nevyzerá to na pôžitkovú lyžovačku, ale som predsa horelezkyňa – leziem len smerom hore. Lyžovať chcem všetko, čo nejako pôjde. Prvé oblúky v nahriatom snehu, nižšie rozbitý a zamrznutý prašan, drkocem zubami, ale nachádzam aj luxusný prašan. To je ono!!!! Severy nesklamali. Zopár žralokov ma nerozladilo, už viem, že idem ďalej a užívam si to.
Gerlachovské spády vysnežené, ľady obchádzame zľava. Traverz doprava po vyjazdených stopách až kým nezastavíme v protisvahu. Tu opäť lepíme pásy a začíname stúpať Litvorovou dolinou do Prielomu.
Vedela by som tu sedieť celý deň a kochať sa nádhernou scenériou. Kačací múr je proste dychberúci. Cítim, ako sa plním energiou, akoby som sa konečne prebrala zo spánku. Zloba zo Zlomiskovej doliny sa stratila, už mi je dobre. Aj na bolesť v hrdle som zabudla.
Čoskoro vyjdeme z tieňa a Slnko má neskutočnú moc. Zrazu je všetko ešte krajšie, batoh ľahší. Sem tam to ešte podšmykne, ale na slnku nám to nevadí. Camelback mi zamrzol, vietor naberá na sile, Igor chcel zaštandovať na raňajky, ale fučí. Ja kráčam pomaly ďalej okolo Zamrznutého plesa, Igor zhltne lepeňák a čoskoro stretávame prvých ľudí, smerujú z Prielomu na Poľský hrebeň. Za nami ešte v tieni už tiež vidno prvých skialpinistov, ktorí pravdepodobne idú rovnakú trasu ako my. Do Prielomu prezúvame mačky, sú vyšľapané schody zo včera. V sedle sme niečo po 10.30 hod. Stretávame sa tu asi desiati, zisťujeme, že všetci máme na dnešok rovnaké plány. Rýchlo zatepľujeme, obúvame lyže a jazda. Vrch je riadne tvrdý a strmý, pár preskokov a už to pekne ide. S Igorom sme sa už dopredu dohodli, že na Zbojníckej chate dáme prestávku, a tak lyžujeme priamo na chatu. Tu je však milión ľudí a po tom pokoji a tichu na severe sa mi akosi prieči sa tu zdržiavať. Vypijeme len kofolu, natlačím do úst zvyšné syrové korbáčiky, ktoré mám so sebou a vyrážame smer Priečne sedlo.
Konečne slnko a teplo
Síce stále zafučí, ale to slniečko je veľmi príjemné. V Malom Závrati lyžovačka v plnom prúde, aj by som si tam vybehla, keby nás nečakal ešte hodný kus cesty.
Vo Veľkej studenej doline je skialpinizmus v plnom prúde. Stretávame skupiny, jednotlivcov, všade je niekto. Začíname asi trochu cítiť únavu, povzbudím Igora, že aha, hneď sme v sedle, zasmejeme sa a ideme ďalej. Mám taktiku čo najmenej stáť. Viem, že ak sa zasedím, stvrdnú mi nohy a bude sa mi ťažko rozbiehať a tak sú prestávky minimálne, len na pár sekúnd, predýchať, dva glgy zo zamrznutého jonťáku a hneď ďalej. Snažím sa držať si celý deň rovnaké tempo. Igor sem tam zastaví, ale o chvíľu ma vždy dobehne. Celkom nám vychádza spoločný krok na to, že sme spolu ešte nikdy na skialpoch neboli.
Pod priečnym stretávame Igorovho kamaráta Andreja, je tu príjemne teplo, mäkký sneh. Viem, že na vrchu uvidím náš posledný výšľap a mám pocit, že som strašne naspídovaná endorfínmi. Aj by som chcela chvíľu posedieť na slniečku a vyhriať sa a oddýchnuť, ale nejak ma to ženie dopredu, viem, že máme dobrý čas a tak vznikajú myšlienky na okrúhly limit. V Priečnom sedle sme okolo pol jednej. To by sme mohli celé stihnúť do tretej, či?
Lyžovačka do Malej studenej doliny je spočiatku veľmi tvrdá. Väčšina ľudí zlieza, my skúšame na lyžiach. Úplný vrch len zošúcham, lebo aj vpravo, aj vľavo mám pešiakov. Potom to už ide a sneh sa zlepšuje, dokonca bolo zopár parádnych oblúkov. Dolina je plná….
Igor chcel ísť na Téryho chatu aspoň na kofolu, presviedčam ho, že veď vody máme dosť, jedla ešte tiež. Čaká nás posledný výstup a už lyžovačka do cieľa, tak či to nepotiahneme durch. Súhlasí a ja sa veľmi teším.
Teraz už svoju myšlienku vyslovujem nahlas:
„Čo keby sme to skúsili dať do 15.00?“ Je 13.16 hod.
Nejdeme sa pretekať, cítime únavu, ale aj keby sme mali ísť úplne pomaly, do tretej by sme mali byť na Brnčalke. Lepíme pásy a z nohy na nohy pokračujeme. Ja už cítim, že mám dosť, nohy sú unavené, ale hlava ide. Ide sa mi naozaj nesmierne dobre.
Igor sa ma pýta, čo by som si dala na chate, keď tam dôjdeme. Napadá mi sviečková na smotane a parená buchta. Sviečkovú mať asi nebudú, ale začínam sa tešiť na buchtu.
Mám z celého dňa tak skvelý pocit, že ani nevnímam únavu. Preberie ma pohľad do Baranieho sedla, napočítam 40 ľudí. Modlím sa, aby nešli všetci na Brnčalku, lebo sa bojím, že už nebudú mať parenú buchtu, keď tam prídeme 😀
Opäť začína podšmykovať, trošku bojujem na pásoch, ale už pred strmým stúpaním kričím na Igora, ktorý je asi 20 m predo mnou, že prezúvam. Ja idem na mačkách, Igor bez. Oproti nám vkuse idú poľskí sprievodcovia s ceprami, pod sedlom je doslova plnka. Začínam si počítať kroky a robím pravidelné zastávky. 30 krokov je tak akurát na moje sily. Prestávka asi 10 sekúnd a znova. Už len kúsok, vravím Igorovi, ktorého dobieham tesne pod sedlom. Aj na ňom už badať únavu. Ale ja už konečne chcem tú parenú buchtu!!!! Asi 10 m pod sedlom ho obieham, pozriem smerom na Brnčalku a vidím, že tým smerom skoro nikto nelyžuje. Teším sa, lebo budem mať na chate čo jesť.
Teším sa. Tak veľmi sa teším, že sme v sedle. Zo srandy sa pýtam Igora, že keď máme taký dobrý čas, či to nepotiahneme až do Ždiaru. Nepýtam sa len zo srandy, na chvíľu nad tým reálne rozmýšľam.
Prezúvame. Po jednom sa púšťame do Veľkej zmrzlej doliny, je okolo pol tretej. Dolina prekvapila parádnou lyžovačkou, ufúkaný, ale mäkký prašan, a nikde nikoho.
Celá dolina patrí nám. To je radosti.
Nohy zrazu ožili, aj keď musím niekoľkokrát zaštandovať, lebo cítim, ako ma pália stehná. Sfičíme cez Fľašku, prejdeme krížom cez pleso a stojíme rovno pod chatou. Pozerám na hodinky: 14.57 hod.
Dali sme to 🙂
Na chate stretávame kopec známych, objednávam vysnívanú buchtu a kofolu a už len oddychujeme. Do Ždiaru sa mi už vôbec nechce, ale nabudúce by som tomu určite chcela dať šancu…
Udialo sa 4. marca 2023, duo Slauka Em. & Igi M.
Text: Slauka Em. (7.3.2023)
Foto: Slauka Em. a Igi M., nejaké videá nájdete napr. Instagrame v Reels
Report na FB: TU
Report z prechodu z 3/2022: TU