Menu Zavrieť

Ako sa stalo lezenie mojim životom I. (Martin Sládeček)

Text: Martin Sládeček (jún 2020)
Fotky: Martin S. a jeho archív


Určite predtým ako začnem písať o mojich prvých lezeckých metroch, je dôležité spomenúť, kde vznikol môj vzťah k prírode, ktorý ma neskôr priviedol k môjmu milovanému lezeniu a dobrým kamarátom, na ktorých si rád spomeniem ešte aj dnes. Všetko sa začalo ešte kým som ako 5-6 ročný chodieval spolu so sestrou Mirkou, bratrancom a sesternicou z Banskej Bystrice, na letné prázdniny ku starým rodičom do Martina. Obaja boli profesionálni ochrancovia prírody. Mali na starosť úsek Malej Fatry od Veterného cez MalýVeľký Kriváň až po Šíp, ktorý sa týči nad obcou Kraľovany. Na služby, ktoré mávali vždy v sobotu sme chodievali spolu s nimi. Tu niekde, na pozadí týchto krásnych hôr, sa to všetko odohralo, zamiloval som si hory a túto lásku som si zobral so sebou aj do Prievidze. Keď som mal 16 rokov, táto moja túžba byť v lese, ma priviedla ku skautom. Po asi roku v Skautingu som sa zúčastnil jednej akcie, na ktorú nás prišiel pozrieť aj bývalý skaut a lezec. Zobral mňa a dvoch ďalších chalanov na Malý Gríč, skalu nad Handlovou, kde som si vyliezol svoju prvú cestu, vtedy ešte v kanadách, s názvom Jašteričia špára za 4+.

Pamätám si dodnes, ako som si hovoril, tak toto je teda to lezenie, veď to je super a ja som sa tak bál.

Od tohto momentu som o lezení veľa uvažoval a nakoniec som sa odhodlal aj na svoj prvý tréning v HK Baník Prievidza. Svoj začiatok lezeckej cesty datujem niekde do obdobia október 1998. Mal som šťastie a s chalanmi z klubu sme sa rýchlo zoznámili, kto ma pozná, vie, že zoznamovanie nie je mojou silnou stránkou. Pred rodičmi som to spočiatku tajil, takže svoj prvý sedák, karabínu, osmu na istenie a kopačky som si kúpil z peňazí, ktoré som zarobil na praxi. Keďže som mal iba 17 rokov, potreboval som súhlas od rodičov, ktorí to na šťastie pochopili a už mi nič nebránilo v tom, aby som sa naplno odovzdal lezeniu.

Z týchto čias sa mi najviac vryla do pamäti spomienka, ktorú rozprávam hádam vždy, keď som na Hrádku. Ak aj nie, vždy si na to rád spomeniem. Vonku bol hnusný, sychravý decembrový deň, keď zazvonila vtedy ešte pevná linka a v nej sa ozval môj nový lezecký kamarát Vlado, či si nechcem ísť zaliezť na Hrádok. Keď som sa pozrel z okna von, najradšej by som povedal „nie„, ale v rámci budovania vzťahov som si povedal, že pôjdem, nejako to vydržím a zároveň pozbieram nejaké skúsenosti. O chvíľu som už sedel v aute s našim predsedom klubu Lackom Fidesom, hospodárom Peťom Babičom, obaja skvelí lezci. Ako sme sa viezli v aute, dosť som pochyboval o tom, že nejaké lezenie sa uskutoční… Hnusná hmla a mrholenie, teplota tak 6 stupňov, nič nenasvedčovalo tomu že by sme mali liezť. Zabočili sme smer Kamenec pod Vtáčnikom a ako sme išli autom postupne vyššie, prestalo mrholiť. Zastavili sme vtedy ešte na parkovisku v Bystričianskej doline, čiže nás čakal už iba nepríjemný 30- 40 min strmák na plošinu pred suťou. Hmla sa stále vznášala všade okolo nás. Pomaly sme naberali výšku, no nič sa nemenilo.

Až keď som vykročil na plošinu pred suťou, bolo to, akoby si to odrezal nožom a hmla ostala kdesi pod nami, v tom nepríjemnom strmáku.

Odrazu som videl modrú oblohu a pozeral som okolo seba, ako sa hmla poddáva slnečným lúčom a až s výstupom na suť, som sa konečne pozrel aj pred seba a uvidel slnkom zaliaty Hrádok. Pamätám si ten očarujúci pohľad dodnes, bola to krása, ale aj rešpekt zároveň. Keď som prišiel pod skalu, dal som si kraťasy a tričko a išli sme liezť. Pamätám si, že som si vtedy dal na TR KornútoDušičkovú, obe sú tuším za 7. Na dva mesiace lezenia, vôbec nie zlý výkon. Toto bolo také moje prvé oficiálne lezenie. Tento deň bol pre mňa aj veľmi prekvapivý, nikdy predtým som nevidel inverzné počasie a vôbec by som nepovedal, že by sa dalo v decembri liezť.

Mal som vtedy krásnych 17 rokov a liezol som vcelku aktívne do 22 rokov. Počas tohto obdobia som mal cca 6 mesiacov pauzu kvôli zraneným prstom, kedy som sa zveril bikovaniu po horách, ktoré máme v okolí Prievidze viac ako krásne. Tento časový úsek piatich rokov bol veľmi krásny a plný intenzívneho lezenia a trénovania. Tréningy sme mávali v zimnom období 3x do týždňa, u nás na stene v Sokolovni v Prievidzi a mimo zimných mesiacov zase v Bojniciach na „múriku“. Keď sme išli liezť, prespávali sme kde sa dalo, stany a autá sme nemali, čiže kadejako pohádzaný okolo ohňa alebo pod skalou. Z núdze sme raz prespali dvaja v jednom spacáku v parku v Rajeckých Tepliciach. Boli to zhybátorské časy, keď som robieval 100 zhybov za 40 min, časy pretekov, keď sme s chalanmi jazdievali po Slovensku na preteky Majstrovstiev Slovenska, ale aj rôzne okresné preteky, časy, keď som do ciest v obtiažnosti 5-6 ani nenastupoval, pokiaľ sa mi cesta naozaj nepáčila, prišlo nám to vtedy ako strata času. Išli sme skrátka po výkonoch, tiež to boli aj časy, keď sme ignorovali počasie a nevadilo nám liezť, keď práve snežilo. To sa nám stalo napr. v Dračom kúte na Hrádku alebo pri prespaní v spacáku (extrém 4 st.) pri mínus 5 stupňoch pod Višňovským previsom.

Z týchto čias mám prelezené aj svoje lezecké maximum, cestu Prdnutie vo Višňovom pri Žiline za 8+. Najlepšie na týchto rokoch bolo, že som mal všade nejakých kámošov, dostal som sa vďaka tomu napr. k Tufimu do Brna (Rudolf Tefelner), keď nás s kamarátom pozval k sebe domov a rozoberali sme tréningové plány. Alebo k Beckovi (Peter Becko Ondejovič) na záhradu, kde sme popíjali pivo a on nám rozprával o expedícii, z ktorej sa práve vrátil. Príp. aj k Jirkovi Švubovi (v BB) na stenu, u ktorého sme mohli potom aj prespať.

Boli to naozaj lezecké roky, žil som lezením a sníval len o lezení. Zimu som prežíval len vďaka častým tréningom a lezeckým časopisom, kde aj reklama na topánky, alebo batoh, bola pre mňa dobrým lezeckým článkom.

Samozrejme, ako mladý začínajúci lezec som to preháňal s trénovaním, vždy keď som prišiel do cca 8 stupňa obťažnosti, prišlo aj zranenie. Prvá pauza trvala šesť mesiacov, zato tá druhá oveľa dlhšie (mal som natiahnuté štyri prsty a myslel som si že lezeniu je koniec). Opäť som začal až keď som sa presťahoval do Modry. Po piatich rokoch lezenia s modranskými lezcami som zacítil potrebu byť súčasťou niečoho, byť s ľuďmi, ktorým koluje v žilách lezecká krv a to ma vlastne priviedlo do HK Filozof Bratislava, za čo ďakujem Natálke Berezňákovej a tým začal pomalý návrat k starým časom, ktorý by som rád vyrozprával v inom článku.

Toto je teda koniec prvej časti rozprávania o mojich lezeckých začiatkoch, ono nie je tam o lezení moc písané, lebo s odstupom rokov by to boli asi len už dohady a postrácané súvislosti… A aj keď sme liezli veľa, boli sme napr. v rakúskom Semmeringu, v slovinskej Mišej Peči a českom Ostrove, musím priznať, že ako mladí lezci sme o zahraničí moc neuvažovali.

Stačili nám vtedy naše slovenské skalky, avšak tie kamarátstva a to, čo sme vďaka lezeniu spolu prežívali, je oveľa viac, ako nejaký kvalitný prelez uznávanej cesty. Také kamarátstva sú proste na celý život a každý kto dá lezeniu svoje srdce a lezie s človekom alebo ľuďmi, ktorí to tiež tak vnímajú, mi dá určite za pravdu.

Preto, keď sa stretnem pod skalou s partiou z Colours of Climbing a JaškoBUS, vždy je to požehnaný čas, pretože oni vedia, kam má mieriť strelka v tomto lezeckom kompase…

PS: tešíme sa na pokračovanie 🙂 (Igi M.)

PS2: Kto je Marek Leitman z fotiek? Z Martinových spomienok – V HK Baník Prievidza som mal vždy pocit, akoby sme boli rozdelení na mladších a starších lezcov. My mladí sme si k sebe našli cestu hneď. Naše zoskupenie bolo hlavne o Stanovi Faklovi, Marekovi Leitmanovi, Petrovi „Krakenovi“ Doležajovi, Jožovi Belákovi, Marošovi Vindišovi, Tomášovi Fidesovi a občas sa pripojili aj Tomáš Benko, Jozef Matiaško, Igor Prilinský a Martin Kriváň. Rád by som z tejto partie vytiahol hlavne kratučký príbeh Mareka Leitmana, ktorý bol obdarený výnimočným talentom. Marek začal liezť o jeden rok neskôr ako ja, v roku 1999, a i keď zo začiatku medzi nami bola drobná rivalita, Marek sa za 5 rokov svojho lezenia dostal na úroveň, ktorú ja nikdy nedosiahnem a to prelezom cesty Los Brňos za 8c vo Višňovom (na tretí pokus), Samsary 8a OS a Corto 8a (na druhý pokus) v Mišej Peči. Jeho cesta lezeckým životom bola krásna, ale nie jednoduchá. Ako začal byť výborným lezcom, postupne sa preberal aj jeho možný tréningový plán. Všetci vedeli, že je talent a chceli mu pomôcť. Začal najskôr pracovať u Repčíkovcov na bouldrovke v Žiline, kde dostal aj skromné ubytovanie, nejakú výplatku a možnosť liezť na stene zdarma. Asi do roka Marek dostal ponuku od Ruda Tefelnera, prejsť si treningové plány a tak som s ním za Tufim vycestoval a bola to veľmi zaujímavá diskusia aj pre mňa. Marek potom začal pracovať na bouldrovke VUT v Brne, kde trénoval s takými menami ako Tomáš Mrázek a Adam Ondra. Žiaľ, Marek bol prirodzený talent a silové tréningy mu nerobili dobre, čiže ako som mal potom možnosť počuť, tréningy Tomáša Mrázka boli nad jeho limity a prišlo aj nejaké zranenie. Postupom tohto jeho plodného obdobia spoznal zvučne mená slovenskej i českej lezeckej scény, spomeniem lezcov ako R. Tomanec, R. Štefánek, T. Mrázek, A. Ondra, R. Tefelner, T. Pilka, od nás hlavne I. Koller, Repčíkovci atď. Žiaľ je to dávno a na mnohé si už nepamätám. Dnes si na neho ľudia už sotva spomenú. Odsťahoval sa do Švajčiarska a naposledy som mal možnosť si o ňom prečítať v časopise, že boli spolu s Tomášom Greksákom liezť v USA a potom ešte v Zillertali. Marek bol fajn chalan, veľmi zodpovedný v lezení a dobrý človek, na skalách vedel slabších potiahnuť, vybičovať ich výkon na maximum a povzbudiť, keď sa nedarilo. Takže toľko o chlapčiskovi menom Marek Leitman, ktorého sme volali tiež Streso 🙂